Vtipná kritika

Staré lipy uprostred poľa zahalil kŕdeľ vrán. Prvú obsadili čierne, druhú popolavé. A keď už v jesennej večernej idylke utíchali ich večné zvady, z tmavých mrakov sa voľačo znášalo k zemi. Bolo to veľké ako ony, len celé snehobiele. Vrany zmĺkli. O chvíľu už krúžil nad korunami legendárny albín, biela vrana – samotár. I chcel si najskôr sadnúť medzi čierne. Tie ho však poslali vedľa, a tak to skúsil medzi popolavými. Ani tam však nepochodil. Naostatok mu starý vypŕchnutý, 120-ročný havran, sediaci na samom vrcholci, vykázal miesto pod lipami. A ako tam tak sedel na vykrivenom krucifixe – chlad na tele, chlad na duši – vrany sa začali hádať, kam vlastne albín patrí. Popolavé kričali, že medzi čierne a čierne zas, že medzi popolavé.
Odrazu sa na tmavej oblohe voľačo mihlo. Vrany stíchli ako uťaté a v zlomku sekundy sa rozpŕchli po okolí. Bol to obrovský dravý výr, ktorý sa podujal na nočnú poľovačku. Vrany chaoticky manévrovali okolím v zúfalom boji o holý život. Odrazu každá z nich pocítila, ako dobre je v kŕdli, aké ťažké je byť sám. Až keď zjastrili na nočnej oblohe biele krídla albína, zaraz vedeli, ako sa opäť dostať k sebe. O chvíľu boli oba kŕdle v jednom šíku. Vpredu manévroval albín, vzadu zas starý vypŕchnutý, 120-ročný havran a len o niekoľko metrov ďalej výr, ktorý svojimi smrtonosnými očami, navzdory nočnej tme, videl oba kŕdle ako jeden – všetky vrany biele – až na tú jednu čiernu, tam, celkom vpredu.
Albín vyviedol kŕdeľ z poľa ponad hory, až do hmlistého údolia a v momente, keď starý vypŕchnutý, 120-ročný havran len o vlások unikal ostrým pazúrom dravca, prudko sa oddelil od kŕdľa. Vedel, že výr sa rozhodne práve pre neho. A keď sa naposledy obrátil, zjastril zmenšujúci sa kŕdeľ, bezpečne letiaci v ústrety lune. Výr však bol bližšie a bližšie…
Vrany s ranným rozbreskom posadali na svoje lipy. Kríž však ostal prázdny. I začali sa hádať, kam vlastne albín patrí. Popolavé kričali, že medzi popolavé a čierne zas, že medzi čierne. Márne však až do večera čakali, kedy na chmúrnej oblohe zakrúži voľačo biele a ladne sa znesie k zemi. Len snehové páperie, akoby symbolicky, začalo sa sypať z neba i zahalilo krajinu. A starý vypŕchnutý, 120-ročný havran povedal, že by mu uvoľnil i vlastné miesto na vrcholci. Dobre však tušil, že albín sa len tak skoro nevráti. Možno o 120 rokov.