Vtipná kritika

ilustračná snímka autor

Len nedávno som tu uviedol porovnanie toho, ako sa má stratená generácia – teda dnešní dôchodcovia – s porovnaním s tou mojou. Keďže mi mnohí nielenže neverili, ale začali ešte aj osočovať – povedal som si, že konkrétnejšie – na živých, vlastne už mŕtvych príkladoch vás presvedčím, že nikomu nič nezávidím – ani dôchodok ani nič iné – píšem to všetko len preto, aby ste sa spamätali a prestali často zúfalým mladým ľuďom práveže vy nadávať do telefónu v kolcentrákoch – čo je dnes popri vrátniciach – také moderné a supluje to sociálne podniky… Prestali im závidieť ich platy a neobmedzené možnosti, lebo ich majú nižšie, než sú priemerné dôchodky. Najmä, ak si vezmete priemer aj toho, že sú veľmi často na ulici a bez príjmu. Ale nielen to, dožívajú sa menej. Oveľa menej. Dnes je priemerný vek 80 rokov, dôchodok práve teraz 427,64 eura  – ale pozrime sa na to, koľko sa dožívajú moji rovesníci a aké majú tie vami videné možnosti Západu. Nech sa páči. A treba si uvedomiť, že kto nenabehne na dnešné ponuky práce, podmienky a zderstvo – ak nemá príjem, prácu, alebo dôchodok – je v pasci a príde o majetok – ktorý mu ale títo vladári nedali..

MOJ KAMARÁT ING. IGOR SOVIAR
Ako to bolo s Pižárom? So Žilinčanom Igorom Soviarom – mojim kámošom už od detských jaslí? Je už za riekou Styx, môžem hovoriť. A robím to len preto, aby ste ho už podaktorí neodsudzovali, prestali s tým, že sa mu vraj nechcelo robiť a podobné nezmysly. Len preto, že vám – poniektorým, čo ste od neho bočili – sa podarilo lepšie sa oženiť a trebárs, že okamžite z toho zároveň aj zhrábnuť majetky. Robím to aj preto, lebo viem, že kto mňa spozná – už nikdy nezomrie. Prosto – mám takú dušu, povahu. Porozprával mi všetko v podstate pri pive v krčme. A čo? Sami viete, že tam nechodím, ale s ním som jednoducho išiel.
No asi takto – chcel sa podobne, ako mnohí iní, vyšvihnúť hore, a tak sa dal zverbovať na práce – do Anglicka. Nahovorili ho v miestnom bufete na tržnici dvaja počudnejší chlapi. Naletel im. Povedali mu celkom priblblo, že ho pozorujú od iného stola už dve hodiny, a že okolo neho sú všetci už opití na mol a jemu nič nie je – a pteto si o ňom myslia, že vydrží robiť jak drak a týmto ho pozývajú na práce v Anglicku. No áno, uveril a naletel im.
Vzali ho do obchodiaku v Trenčíne a kúpili mu perfektné značkové veci na seba – aby vraj cestou nepôsobil tak ponuro. Potom ho zaviezli na letisko do Blavy a odtiaľ do Anglicka. Lenže odvtedy sa po ňom zľahla zem.
Nepísal, netelefonoval rodine, neozýval sa. A tam? Najskôr ho dali do akejsi garáže medzi iných takto zverbovaných chlapov, ktorí iste nikomu už na tomto svete ani nechýbali. Spávali na zemi, len na deke v akejsi diere, robili aj desať aj viac hodín denne, oberali petržlen: dážď-nedážď, ale veď tam prší stále… Držali ich tam jak nejaké vraky, ako v hentej FARME z Markízy /na čo nás to tu chystáte?/. A keď mu postupne začalo dochádzať – o čo tu ide – a odváži

Tu sme bývali – neviem zabudnúť na tých ľudí, susedov. snímka autor

l sa vypýtať si po 2,5 mesiaci prvú výplatu – dostal takú facku, ako mi povedal, že videl celý vesmír. Teda ako od tých svojich dobrodincov, ktorí ho tam zverbovali. Hneď vedel, ktorá bije. Zobrali mu doklady a strašili ich, že ak sa opovážia zdrhnúť, bude to ich koniec… Zima, strach, bieda, strašné pomery, hrozné jedlo. Takže len robili a robili šesť dní v týždni – peniaze – nikde. Toto trvalo asi tak dva roky, aj viac.
Nakoniec sa mu odtiaľ podarilo vrátiť – za veľmi šťastlivých okolností. Doviezli ho na Slovensko a dali mu 500 Sk. To zúfalo prejedol ešte cestou z Blavy v reštauráku. A to bol dvojročný anglický plat. Možnosť pomsty, vrátiť im to – neexistuje… Boli to novodobí otrokári. Opakujem, bol rád, že sa odtiaľ vôbec dostal – len s výnimočným šťastím…
Dávajte si pozor, akej „AGENTÚRE“ naletíte. Niekedy je lepšie ostať doma a trebárs chovať kanáriky. Svoj osud zrejme fakt asi nik nezmení. Vo svojom životnom zúfalstve sa často stane, že ho chceme zmeniť, a zle sa rozhodneme… Je to v nás – bojujeme s bývalými ženami, nadriadenými, kolegami – podrazmi, chceme sa z toho všetkého vymaniť – chceme im to v živote ešte všetkým ukázať, kto my vlastne sme… Aj on iba túžil po tom, aby mal peknú ženu, aby ho mal na svete niekto rád. Ale nie vždy sa to v tejto dobe podarí…
P.S.: Všetci máme svoje muchy, ale tu – pochybujem, že by mi Igor – kedy v živote klamal… Občas ma čakával pred prácou, sem-tam niečo potreboval. A niektorí – pre boha, čo sa s hentým ešte stále vláčiš… Veď ako je hrozne oblečený, potom a

ilustračná snímka autor

j na teba padne prach podozrenia od nadriadených, že si nejaký divný a zase si to vypiješ – prepustia ťa… Ale no, aby ste sa nepo…, kde je tu vaše kresťanstvo, kde je tu vaše zľutovanie, úcta, trpezlivosť, zhovievavosť, ľudskosť? No koruna by vám z hlavy nespadla, však nerobíte na ambasáde… Len aby sme v hanbe neostali. Ja so

m ale za jeho života tento vysvetľujúci príbeh nemohol zverejniť – bál som sa o neho a vlastne aj o seba. Lenže teraz sa báť už akosi prestávam. Za mlada sme trénovali v telocvični, na plavárni, behali sme po parku, dokonca jógu, chodievali stanovať. Ešte aj po rokoch, keď

ma stretol – Lolík, kedy ešte zase pôjdeme behať do toho parku? Kedy pôjdeme stanovať na Bystřičku? Áno, bol náročný, aj neústupčivý – no a čo? Jeho vec. Ten bol tak náročný, až bol nakoniec nenáročný. No ale to nebol dôvod na to, že si mohol ktokoľvek od neho vyšší – začať dovoľovať. Záverom už len slová Wiliama Blakea: „Mnohí už na svätom mieste zhoreli presne ako on – márny bol nárek rodičov. Čo na to povieš, Albión?“ A toto bola jeho pieseň z mladosti /ten si teda ale vedel vybrať. Až teraz – sa mi tak zdá, že sa asi aj videl v tamtom nízkom gitaristovi – Igor hrával na gitaru veľmi slušne. Za mlada, mali sme aj vlastnú folkovu kapelu v Dome odborov – bol gitarista, ja textár  https://www.youtube.com/watch?v=1pPL9PPy1MI 

Je vám to málo? Dobre teda – No a teraz by som teda ešte trochu pokračoval. No, čo sa tak dívate?

ĽUBO PÁNEK – MOJ KAMARÁT Z DETSTVA
Tu som býval – v tomto byte na prízemí – Žilina, Hliny IV. Zažil som tu také veci,toľko príjemných ľudí, kamarátov, susedov, že je to až na knihu. Len som vykukol z okna a videl som rovno do Tuzexu. V našom dome v roku 1964 – kedy som sa narodil – nakrútil režisér Vladislav Paulovič film o Žiline – Senzi mama, tu https://www.youtube.com/watch?v=I0ipJ_tykZU  

 Bývali tu aj herci Róbert Šudík, aj Jaro Cimbalík, hneď vedľa riaditeľ divadla v Bystrici – Marián Pecko, aj iní.  Potom sme sa presťahovali len o jeden panelák ďalej – ale toto je stále môj dvor, môj byt, o ktorom sa mi dodnes sníva… Tadeto idem z roboty – a nie okolo toho novšieho paneláku. Ostal tu kus môjho ducha. Ale – nad nami býval Ľubo Pánek. Pomenší štíhlejší chlapček mladší odo mňa, na ktorého si živo pamätám, hoci som ho nevidel 30 rokov. Ukázal mi ho až brat nedávno – keď sme boli v meste. Hneď som ho spo

znal. A potom sme ho zase stretli – vždy som ho stretol práve vtedy – keď som išiel po meste s bratom, čo sa deje veľmi zriedka. Naposledy – asi pred rokom, prerábali ten roh na bulvári – tú trafiku na novú zmrzlináreň oproti Auparku. Tam bol v montérkach a zdravil nás. Pozrel sa na mňa tak zvláštne – takto sa na mňa ľudia pozerajú – neviem prečo – naposledy. A naozaj – práve pred mesiacom – zomrel. Videl som jeho párte na bulvári v pohrebníctve. Nemoh

ol som tomu uveriť – 51 rokov. Ale potvrdila mi to mama, aj žena… Taký malý, milý, snedší chlapček behajúci po

Tento roh na bulvári – túto novú zmrzlináreň dolu renovoval môj kamarát Ľubo. Spomente si na neho. snímka autor

dvore v tepláčkoch a kopačkách – otec sa venoval futbalu a tiež – zomrel pred dvoma rokmi – stretol som ho na tomto dvore tesne pred smrťou – ani ma už nespoznal… Povedal som si, že ho tu, na nete raz pomstím – a to práve robím, lebo koho ja spoznám – ten už nezomiera.
Tak toto ste nám pripravili, páni pol

itici? Chlap prišiel ráno do roboty – odpadol a bolo po ňom… Viem, viem, štatistiky – demografická krivka stúpa – zomiera sa v 80tke a 90tke. Lenže to sú vyšetrení ľudia socializmom a jeho úľavami, rekreáciou ROH – terajší dôchodcovia. A čo robíte s nami? S našou demografickou – demokratickou krivkou? V priebehu roka je to piaty môj známy pod 60 rokov, ktorý zomrel: V. Jáger, E. Bilíková, E. Riecka, I. Soviar, Ľ. Pánek. Najskôr som si myslel, že ten Mečiar iba žartuje, keď hovoril, že budeme blázni a ešte aj odpadávať mŕtvi v práci aj na ulici. Žijeme si tu jak na zámku, nech to trvá večn

Kríž na Bôriku pod vojenským cintorínom. Kýrie eleison. snímka autor

e – ďakujeme vám, páni politici, Presne ako vo filme Pahorok, robíš v plynovej maske kliky na púšti, kopú do teba a ty sa ešte musíš tváriť pozitívne a ďakovať za to. V mene vašich podliackych pokusov na ľuďoch.