Vtipná kritika

Včera večer – keď som išiel z roboty, budovy, kde sídli Azet – niečo akoby mi chýbalo na jej vstupných dverách. Išiel som z práce ďalej, ale… omg – plápolali kahance pri synagóge v Žiline /a to nás vraj Židia nemajú radi/, na Mariánskom námestí a iste aj inde – za novinárom Jánom Kuciakom a jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou. Ľudia sa pristavovali a každý niečo dodal, alebo si aspoň pomyslel. Ja nemám čo dať, povedať, ale – mám dvoch takých synov, ako sú títo dvaja, a tak som si pomyslel svoju najlepšiu báseň, ktorú som kedy napísal pred rokmi, keď som bol ešte mladší – Grál 1, Grál 2 a Grál 3. Lebo dodnes mi nik nevytĺkol z hlavy, že niekedy na tomto svete, nejaký ten básnik – Špína, filozof či duchovný aj napísal, povedal niečo lepšie, podal výstižnejší obraz tohto života a sveta, sorry. /A to mi raz písala jedna nádherná pani, že ak toto odvolám – bude mať i naďalej o mňa veľký záujem… Nikdy som to však neodvolal, a tak som ju ani nikdy nestretol./ Áno – takto to je, a na tom trvám – takto realitou je často korunované naše ľudské snaženie sa na tomto svete a tak veríme aj v lepšiu budúcnosť. Snímky autor 

Grál I

V kontúrach vlastnej výseče
kráčaš, môj malý človeče.
A hoci oči otvoríš,
sfúknem ti viečka – iba spíš.

Láska je modrá obloha
i pohár hrozna od boha,
z ktorého v mračnách holubov
začuješ zvláštny chichot slov.

Láska je tyrkys v lagúne,
veritas bytia vo víne.
Nie more búrok, temných snov,
rozbité krúpy z oblakov.

Tak vstávaj, kráčaj alejou!
Ostré sú skaly v ceste tmou.
Havrany v kríkoch bez ruží,
až duša plače v kaluži.

Však nechaj mesto za sebou,
anjelov s tvárou kamennou.
Z kopijí hrotov ohrady
a búdky vtáčie… Pre hady!?

Grál II

V kontúrach vlastnej výseče
kráčaš, môj malý človeče.
A hoci oči otvoríš,
sfúknem ti viečka – iba spíš.

V nádeji zámok skrýva sa
nádvorie, veža belasá,
rozhľadňa sveta pre všetkých,
komnata túžob posledných.

Choď, kráčaj ta – kde sveta bôľ:
vták corvus kľúče ukradol.
Tam oprieš v okná túžby tieň,
až v pánte zreve hrdze srieň.

Vymknutá veža zázrakov.
Dosť bolo v chlievoch perál, slov!
Čo prievan zdúchne do lesa,
koryfej v kúte zrehlí sa.

Rozkvitá planá záhrada.
Rytier sa v tebe zakráda,
že láska v stromoch skrytá je,
to z vína cíti, zo síl – vie.

Grál III

V kontúrach vlastnej výseče
kráčaš, môj malý človeče.
A hoci oči otvoríš,
sfúknem ti viečka – iba spíš.

Aleja suchá, tŕnia šum.
Len v diaľke luna aurum,
indigo noci, panorám.
Choď ďalej, zažni biely chrám!

Sad rána, kvetov šelestných.
A studňa vína – nový dych.
Slávik i do tmy spieva tam.
Šumivý pijúc drahokam.

Kráčaj, môj malý človeče!
Nech ešte dnes ťa zavlečie
bolesť do zámku s kalichom.
Nieto tam hrobov, smrti strom.

Lúč slnka v čaši chveje sa.
Dúhy sa pretli v nebesá.
Ružové tŕnie – a ty kráľ.
Tak otvor oči! … dokázal!

Lolo Mintal 2000