Vtipná kritika

Žilina – staré mesto – foto autor

/FEJTÓN/ Keď som bol novinár – písal som. Ale teraz, keď som už len „vo výslužbe“, no tak teraz som už len spisovateľ,
a preto – spisujem. Neviem, či ste už počuli tento príbeh z mojej mladosti – ten je na fejtón. Dnes ráno som otvoril oči a spomenul som si naň – a to ma rozosmialo.
Za socializmu som sa pýtal – a prečo už nie sú živnostníci.
– Ale akoby nie, povedal mi jeden chlapík – však napríklad, taký starý Senko na bulvári – obuvník – pozri jak mu to ide, ešte aj v sobotu má nabité… A furt za ním chodia ľudia.
A skutočne, uvedomil som si, že už v čase mojich detských jaslí – /60-té roky/, keď sme išli po meste, vždy sa tam zastavila mama s nejakým zlomeným opätkom, taškou a podobne. Bolo to pri dnešnom pohrebáku, dnes je tam nejaká prevádzka úžitkových predmetov do bytu, ktorá sa ale neustále mení. Starý zavalitý chlapík vždy odborne obzrel, o čo ide a dodal: „Veď dobre, prídťe zajtra.“
A vždy bolo všetko super a na čas urobené. Opätok držal lepšie ako nový z fabriky. Zobral klinčeky, lep, silný švarckon, ktorý si nepretrhol v ruke ani bohovi – zaryl by sa ti do kože. V kúte nádherné akvárium – hypnoticky 50litrovú, visiacu guľu na reťaziach – ak bolo treba niečo urobiť na počkanie, zákazník mohol pozorovať rybky. To od neho odkukal dnes aj big Trabelsie v Miráži – alebo kto to tam tú kaviareň s akvarkami na prízemí vlastne má. Takto deti nielenže neboli nevrlé, ale boli by tam čakali aj s mamou, trebárs celý deň. Doslova nechceli odtiaľ odísť. Akvárko funkčne slúžilo ako vianočný stromček, ešte čarovnejšie. A neskôr to zaviedol aj primár zubného oddelenia – Baďura – v žilinskej poliklinike na vrchnom, siedmom poschodí. V čakárni bolo obrovské, 300litrové akvárium – viem to, lebo jediné, v čom ma ľudia v živote za mlada tlačili DOPREDU, bola čakáreň u zubára… Hoci, práve tam by som si i ja rád „posečkal“. Zlaté a né jenom české ručičky z filmu Pekařuv císař a Císařuv pekár tu mali viacerí majstri. Napríklad aj zosnulý majster – kľúčiar Žilík z kovoslužby, ktorého som spoznal osobne a mám s ním uverejnenú aj vzácnu reportáž..
Ale teraz už konečne o tom old žilinskom židovi. Bol to vraj remeselník – pekár. Tuším niekedy tesne po vojne. Dozvedel som sa to tak, že mi raz v škole spadol chleba na zem a ja som ho chcel hodiť do koša. Ale veď to je hriech, povedala v škole učiteľka. Buď ho očistí, ofúkaj a zjedz, alebo ho nechaj vyschnúť a zober k starým rodičom na dedinu pre sliepky, dodala. Ty nevieš, čo je to chleba? Veď je to telo božie, dar. Ako vravia bratia zo Západu – chléb náš vezdejší… A skutočne, za socializmu si nikdy nikde nevidel, že by sa váľala ráno bageta na ulici alebo fľaša pet od coly. Vtedy som získal takú predstavu, že hriech – to asi bude taká-tá zvláštna, netradičná, čierna pilulka z lekárne, ktorá sa volá živočíšne uhlie a ak zhrešíš, musíš ju nasili preglgnúť.
Neviem prečo, všimol som si vtedy, že ľudia nehovoria chlebu CHLIEB, ale vždy len CHLEBA. A vtedy som sa dozvedel, že tu v meste bol kedysi jeden old majster – pekár. Čo je to dnes stavovská česť, čo je to dnes podnikateľská hrdosť? Starý žid – no ale ten vedel piecť chleba! Vychýrený majster. Oni vraj nemávali len záložne a starožitnosti – starožidosti, ale aj iné prevádzky. A aké. Voňalo to do všetkých ulíc. Neviem už presne, kde mal pec, či v Makovického uličke, či v Makovického dome – pretože tam za socializmu takisto na celú ulicu cez otvorené dvere, cestou do slovenárskych jaslí od bulvára – voňali makovníky a lekvárové šatôčky už za tmavého rána. Pieklo sa celú noc, veď ľudia chodievali robiť na šiestu. Predávali tam neďaleko aj kakavko a pečivko – mliečny bar – dnes je tam už len krčma – rohovka – Alfa. No a ten živnostník – židostník, ten vraj raz dostal k pultu nepríjemného zákazníka. Nasrdený – vbehol do predajne a nedbajúc dlhej rady – šiel rovno do predu.
„A toto, čo nám to tu predávate?,“ strčil onomu pekárovi zlomený peceň chleba rovno pod nos. Napätie by sa dalo krájať, ľudia v rade na chleba len vyvalili oči… V pecni bol totiž zapečený ozajstný, čierny šváb. Každý iný by sa pod ťarchou tohto nepríjemného momentu psychicky zrútil… Ale old žid – kdeže.
„Ukážte sem, neverím…“ zobral chleba pohotovo do ruky a zblízka sa mu akože chcel prizrieť. „…ale veď to je hrozienko!“ vytrhol švába z upečenej striedky a bleskovo ho s labužníckym mľasknutím pred všetkými tam natvrdo, totiž, zjedol – zhutal. Tfuííí. Nebola to žiadna hostia a ani prijímanie, ale ak to aj náhodou nebolo teda hrozienko – odčinil svoj „hriech“, očistil svoju živnosť, svoju povesť takpovediac ihneď, dokonale a bez reptania. A tak je to i dnes. Politika EÚ nás tiež nenápadne svojím potravinovým programom núti inovatívne a progresívne takto podobne „zhutať švába“, čiže skúšať koštovať rôzne gurmánske jedlá, rezne z lariev potemníka či kukiel lúčnych mravcov na africký spôsob.
P.S.: No a keďže tu ktosi nedávno pindal na mňa, že slabo predvídam a robím sa predestinačný futurológ – prorok, nech sa páči, jedno moje predvídacie video k tejto téme spred roka https://www.facebook.com/1004354129659707/videos/1189556961139422/