Vtipná kritika

Cintorín padlých sovietskych vojakov v Žiline na Bôriku – vojenský cintorín. Nedávno ho oplotili a zamkli… Kde sa ísť pomodliť za padlých vojakov? Našťastie, modlitba letí ako vták aj ponad oplotenie. Ďakujeme vám, že ste nás bránili. foto: autor

/FEJTÓN/

Ach, ten trhový mechanizmus, ten mi ale dal! Odkedy je v platnosti, nie a nie čokoľvek naplánovať. Akoby sa ešte stále KTOSI na mňa hneval, že som kričal: TO je ONO! A keď sme stáli v zmätku odkázaní na chodbách ustanovizní (bieli, čierni, hnedí, žltí) sťa v starovekom Bábeli, smiali sa nám priamo do očí, vraj, či je TOTO TO ONO.

NO a ten opasok, bože môj, už od čias Václava Klausa – rok čo rok nová diera! Plánujem si už zakúpiť traky.
Iste, čert to zober, v záujme zmeny, demokracie – vydržím to aj s týmto rešetom – bez obžerstva – lenže duša: nepritiahneš – bolí. Viete, mal som také nádherné kanáriky. Párili sa i kultivovane spievali. A rok čo rok vyviedli v klietke mladé. Keď som ich však predal v podmienkach trhového mechanizmu, hneď som bol v dvestopercentnej strate. A aby som eliminoval schodok (a príslušné nadávky mojej ženy), musel som predať ešte aj tie staré – vychované za socializmu. No to bol ale biedny bussiness! I zišli na mňa akési náhle mrákoty a zaliala ma zimnica. Videl som v mdlobách, ako sa mi smeje z bezprostrednej blízkosti priamo do tváre akýsi vznešený Pfu-Pfu zahalený dymovou clonou z hrubej cigary medzi prstami. Našťastie, chrípka priniesla i racionálnejšie halucinácie, ba spomienky. Zjastril som sa ako chlapec prikrčený v tujach vojenského cintorína v Žiline, asi tak v roku 1968 – s nebohým ujcom, poľským odbojárom Rzeszulkom, s lepom na čížiky a malou klietkou pre vábca…

Zvláštne, kam ma to len okolnosti prinavrátili. Kedysi od stredoveku sa tomu hovorilo čižba – lov malých vtákov pre potešenie. Odhliadnuc od bohatých možností pinkovitých letúňov vo voľnej prírode SR i ČR, treba konštatovať, že toto má i ďalšie výhody. Poľné vtáky sa v zajatí za žiadnych okolností nerozmnožujú a navyše, v prípade platobnej neschopnosti – čiže hromadného prepúšťania – otváram vrátka a okamžite ich vypúšťam: „NA SLOBODU!“ No, ale či ja mám neustále schizofrenicky draho nakupovať v Chovoprodukte a vzápätí sa lacno zbavovať toho, čo mám najradšej (kanáriky), presne podľa vrtochov, ako si v tejto republike kdesi-ktosi hore zmyslí rušiť podniky? Nie. Veď by si všelijakí polovznešení Pfu-Pfuovia, považujúc vlastnú zlobu za múdrosť, mohli pomýliť moju lásku s hlúposťou.

Neplačte, deti moje, nachytám nové – keď bude opäť na proso.