Vtipná kritika

A či sa ti rozum kráti? Veď my nie sme technokrati!
Idem si dnes takto domov z práce a na sídlisku Solinky robili mladí chalani jedny nádherné sochy. Metrové aj desaťmetrové – zo snehu. Žabka, chobotnica, rozsiahly hrad, lietadlo, krokodíl… Čo len chceš. A všetko len tak spontánne. Áno, bolo by treba viacero takýchto akcií v našej technografickej, zadrôtovanej Žiline. Len, teda, kto by tak na to našiel, však áno – peniaze.

No ale kultúra naozaj chýba – pozrite si Bystricu, Nitru, Bratislavu… Tam aj stromy krajšie kvitnú. Márne sa porovnávame. Vysoká škola technografická a k tomu už nič? No jedno Konzervatórium to tu iste nezachráni, nevyváži toto všetko. Deficit čohosi – tuto vľavo na hrudi vo vnútri človeka. A ani nič iné so svojím nedeľným matiné to nezachráni, mimochodom, o ktorom keď chceš napísať do novín, tak ti to vlastne ani nedovolia, zarazia. Neuveriteľné. Zabijaci kultúry priamo vo vedení domu múzy… Moja skúsenosť nie je súčasná, ale spred nejakých tých dvanásť rokov. Dúfam, že už je to lepšie s tou závisťou, atakmi, „autorizáciou článkov“ a uzurpovaním si rozhodovania o tom, kto tu bude písať a kto nie. /Najlepšie by tak bolo, keby tak ich známi, však áno?/ Len potom kultúry nikde, zato však viacej kultúrnej turistiky, presnejšie po fitcentrách kulturistiky. Pravda, na konkurzoch – všetci ti budú skúmať, či nie si náhodou drevo, a či sa ti od strachu náhodou nezalepilo – ak vôbec aj máš – nejaké to básnické totiž črevo. Hlavne, že sa tu významne vyznamenávame a oceňujeme za tvorbu múzy. Zapchávame si verejne svoje nedocenené papule, a tak tí, čo by písať a vravieť mali, svorne čušia vo vyžehlených nohaviciach – zalezení občas aj v poslaneckých laviciach.

Nuž, nepoškuľujme, nezáviďme Blave, že sa tam celý život bavkajú s kultúrou. A my sa tu zaoberáme napríklad len tým, ako istý Jano Superbus /čiže Spupný/ zaviedol tu trolejbus. Prípadne kráčajúc do roboty s baretkou nabok – aby to vyvažovalo tú múdrosť – spontánne sa zaujímame aj o koľajové vozidlá a do rannej hmly Váhu nejapne pištiacim rušňovým depom. /Prehoďte tú výhybku na piatej koľaji – ozve sa v megafóne nádchovým nosovým hlasom a v tmavom rannom echu Sedláčkovho sadu sa to sedemkrát ozve až sa zahanbí aj inak fonetický kruhový altánok uprostred pódia gaštanov. A všetci ohlušene uháňajú do roboty popod oceľou rachotiaci viadukt smerom na Slovenu./ Každý kľaje na koľaje. A žurnalistiku vyučujú na univerzite potom už len ich známych známi – no to skôr dostanem krámy, než bych sa tam dostal.

Génius loci – duch mesta. A možno aj zloduch. Veľkí šéfovia vždy mávali hlavu nabok – geniálne ťažkú jednu hemisféru, a tak ju museli aspoň opticky vyvažovať naklonenou rovinou… No zaoberáme sa napríklad aj tým, ako namontovať na tatrovku, ktorá ide pluhovať sneh – ako na ňu len pre živého boha, konečne už namontovať kameru. No super kreatívny mediálny nápad našej župy – tlupy. Vieme, že šedivieme a preto budeme sa tu sadisticky dívať, ako jeden neborák krája krajnicu s dvojmetrovými závejmi svojou radlicou. A v priamom prenose na neho zrejme aj cez dispečing pokrikovať, pri najhoršom pokvikovať. Aby to náhodou neodstavil kdesi ani svätý za dedinou a neostal tam chrápať či málo chápať s naplno hučiacim naftovým bufíkom na zadnej sedačke kabíny – a ručne zatiahnutou uzdou, čiže brzdou. Ou. Alebo už to fakt aj zaviedli? Už je to naozaj tak? Dúfam, že nie. Kedysi sa na toto totiž chystali, tamtí vandali. Ak áno, tak to všetko iste najmä preto, aby sme aj na budúce vyhrali jeho vydrbané voľby. 🙂)) Nie je totiž ani zďaleka jedno, či Potocký, či Bešeňovský. Pretože „sňahy navaľeli“ a niektorí pasuľkovia spoza kopčekov by sa na tomto radi „nabaľeli“. Isteže, pri najhoršom aj osvetľovaním hradov – a čo im hrmí vo veži? Ale aj vešaním informačných cedúľ popri cestách všade tam, kde hádam už len Tatári zabudli, že pri najbližšej odbočke sa dostaneš na historické sídlo, teraz už okupované zriaďovateľom – Žilinským samospašným krajom. Natriasať sa nemožne v amatérskych folklórnych súboroch a tváriť sa umelecky, sedieť pritom v mestských a župných funkciách – ách.

Ja neviem, no ja keď vidím kameru, hneď mi to asociuje peknú ženu, múzu, nádheru. Nie rozheganú tatrovku a šoférovú mastnú vetrovku. Ale nikomu to nehovorte, treba byť totiž silent – mĺkvy. A to je takmer ako mŕtvy. Škoda však, že potom tu už len inter arma silent musae – vo vojne mlčia múzy. Takže, čo sa už len dá robiť? Ja som ja, ty si ty, kto je mimo – ja či ty? Každý nápad dobrý, aj ten technografický. Tak napríklad sínus na druhú alfa, plus kosínus na druhú alfa rovná sa jednej. No ale kde sú tie všetky rádiá, čo tu pokrikovali do éteru a tiež noviny, ktoré robili život Žiliny? Joj, mútne – smutné. Kde je tu múza? No jedna hrúza. Ach, jáj https://www.youtube.com/watch?v=dBebXwy9bh8