Vtipná kritika

Po ďalšom roku – už tesne pred tým ako ma mali pustiť do civilu – dali mi za dobré správanie opušťák na tri dni. Celý šťastný – prišiel som zase z Doupova – Karlových Varov až do Prahy.
– A ako som tak čakal na metro na stanici Florenc v Prahe, pristúpil ku mne z boku chlapík – silný hypnotizér – a začal rozprávať po slovensky. Starší odo mňa asi o päť rokov. Rozprával o svojich časoch na vojenčine, bol plný uznania. Po chvíli ma poprosil, aby som mu požičal 300 korún na vlak, lebo ho vraj okradli vo vlaku, keď zaspal – aj s dokladmi – je hladný a vraj sa potrebuje dostať domov – na Slovensko – veď sme krajania – od Považskej Bystrice. No nie?
Nespoznal ma – ale z tejto náhody sa mi v prvej chvíli zakrútila hlava. Znelo mi to všetko ako ozvena de javu. Nemohol som tomu ani uveriť. Myslel som, že snívam. Mal som pocit, že ak nesnívam – potom som ale VYVOLENÝ, Hombre a že jenom já mám jízvu na boku a mé jméno je Šejn. Začul som vo vnútornom sluchu tiahlu harmoniku z filmi Vtedy na Západe https://www.youtube.com/watch?v=lyuwBW9lNa8 Tento kretén tam obťažoval a klamal rozľútených a vyhúkaných vojáčikov, ktorí sa dostali po dlhom čase medzi bežných ľudí – minimálne už rok. Ten istý scenár, ten istý hlas, ten istý chlapík, vôbec sa nezmenil. Len ja som sa už zmenil – bol som už mazák, mal som aj dlhšie vlasy, bol som aj inak upravený – nie už ako zobák – a on – zrejme už takto odrbal toľko ľudí, že už aj zabudol – KOHO. I do mňa „vešli jedy“, ale pustiť som sa do neho nemohol, za to by som dostal ihneď vojenského prokurátora a tú najťažšiu basu v republike – vojenskú – v Plzni na Borech. Ale v hlave mi v zlomku sekundy vzkrsol takýto rozvědčícky, kruciférsky antiplán: Nikdy som nebonzoval – ale tu som musel urobiť výnimku.
„No nemám drobné, poď so mnou ku pokladni, tam to rozmeníme – to vieš, že ti požičiam, no, nenechám ťa tu predsa takto utrápeného ponevierať sa po studenej – večernej Prahe…“
A keď sme boli už pri tej pokladni – kúpil som si lístok na vlak – a pokladníčke nenápadne tíško cez pery povedal, aby zavolala políciu, že ten za mnou je „krípl“ a že ho zdržím na nástupišti č. 15. Tá, keď som povedal „krípl“, hneď poňala, o čo ide, ktorá bije… Lebo takto sme si navzájom nadávali v kasárňach – buď len do mantákov a v horšom prípade aj do kríplov. Z anglického to creep – teda – plaziť sa – metafora – byť ako had.
A tak som ho zobral so sebou, že mi napíše to jeho meno a adresu na nástupišti – aj minule mi to takto spravodlivo navrhol – a tam mu potom aj požičiam tie peniaze… Som asi dobrý herec, lebo aj režisér Roháček sa na tomto zrehlil v krčme pri káve – naletel na to ani zhladovaná vrana z Doupova. Takýto bleskový a jednoduchý plán… Čakali sme tam 5 – 10 minút – už sa to nedalo viacej ani zdržovať – a najednou sa vynoril spoza davu lidí takovej vysokej polda s rudejma výložkama a přišel rovnou k nám i začal nás legitimovať. Jeho hneď na základe „vobčanky“ zatkol a začal odvádzať na okrsok – mňa nechal tak. Ešte stále som váhal… Pozrel sa mi do očí – a zrazu, akoby v nich niečo zbadal. „Tak pojeď i ty, koukám – něco nám také řekneš…“ Bol bystrejší než Hercule Poirot.
Na polícii som vypovedal a tamten – keď to počul – až vtedy ma spoznal a od strachu, tej irónie – pochopil, že jsem VŠUDEBÍLEK, big newspaper a dítě NÁHODY –
doznal to.
Tak toto je môj príbeh z vojenčiny. Nikdy som ho nikomu nepovedal až na výnimky. Žilinčan Dodo Budzák, ktorý bol na tom útvare tiež, sa veľmi zasmial. a najmä kámoš Honza Kohoutek – vekslák z Teplíc mi řekl:
„Tak ten ti tedy múže hezky podekovat, žes ho dostal do lochu, ty vole…“
A čo??? Náhoda ma na to priam nabádala. V živote som nebonzoval – ale toto mi nedalo – nechať si újsť – takúto poviedku nedotiahnúť do oficiálneho konca. Však by mi to ani nikdy nik neuveril – ak by to nebolo spísané českými žandármi. Chcel som tiež pomstiť všetkých tých vojáčikov, ktorých tento vožrala odrbal. A tento príbeh, priatelia, sa rozšíril po celej Praze, vykríkali ho aj kameloti Večerní Prahy na Václaváku. Přijelo i hlášení na útvar vo tom, jako Lojza vodrbal mistrného podvodníka – a tendlenc ten příběh si vosobně nechal vode mně vyprávět ve své big kanceláři aj náš útvarovej vojenskej kontráš, jelikož se mu to zdálo bejt poněkud lepčí, než-li Třicet případu majora Zemana… No jo, hele, Franta. Tak tos mně tedy dovopravdy ale udivil, no jo, hele, Lojzíku…
Do prdele, bacha na TVOU NÁHODU https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/vb.100000292938724/1049060108447077/?type=3