Vtipná kritika

Zbojníci – duchovní biedaci a duchovní žebráci – sa rozložili na peň a začali mastiť karty – vládnuť. Mali však už iba jediného žolíka. Všetci sa im totiž dávno postrácali po lese, keď ich počas predchádzajúcich hier, pod vplyvom alkoholu a uveličení svojou spupnosťou falošne pokrčili v rukávoch. Nič na tom, veď hrať sa dá i tak. Len čo ho však vložili medzi ostatné karty, už pri miešaní mu dávali najavo všetky dvojky, že v kanaste majú tú istú funkciu ako on. Počas rozdávania sa na neho nalepili i ostatné nízke karty a naznačili mu, že sa tu nebude povyšovať. Dolníci sa, pravdaže, ihneď pridali k týmto názorom a horníci zase preventívne zaujali postoje kráľov. A tak bol žolík radšej ticho, veď sa chcel zúčastniť hry, najesť a nakŕmiť rodinu. Keď sa však hra začala, všetko nabralo celkom iné obrátky, než si karty predstavovali. Zbojníci, totiž, začali hrať namiesto kanasty obyčajnú misu. Nuž, zaraz ostali všetky karty červené sťa túz, ba týmto padla i hierarchia. Pyramídu uprostred kôpky mohla totiž tvoriť akákoľvek dvojica bez ohľadu na farbu či číslo. Zakrátko vyšlo verejne najavo, že všetky karty sú len a len kartami, bez ohľadu na hodnosť či funkciu. „Zvláštne, že sme si rovní až v mise, „povedal žolík, keď konečne už všetky karty zmĺkli, „a mám od vás pokoj – je mi dobre až vtedy, keď vám je už vlastne zle.“ Hľa, jediný žolík medzi ufúľanými kartami môže byť vlastne Čierny Peter.