Vtipná kritika

Tak toto sa mi najviac páči. Uháňaš ráno do roboty krížom cez trávnik na svoj spoj s kufríkom v ruke a autobusiak “ci zuceká”. Neférovo čakáš – nieto Ferov – šoférov. Pikle kujú – nenápadne si občas len tak zaštrajkujú. Jazdíme – ale systémom ako cez prázdniny. Ba občas aj – ako príde. Tak si chceš kúpiť “napochtro” aspoň lístok, ale na trafike napísané: Drobné peniaze neberieme. Hrubé nerozmieňame. /Hneď vedľa je bankomat./ Cestovné lístky nemáme. No ale iný nápis – ponúkame med kvetový, včelí, biely, čierny, agátový… Ponúkame ponožky, trepky, čínske papuče, tangáče…

Chápete? To kam sme sa dostali? Cítim sa ako vymknutý, bosý a „nohatý“, ba ako očiernený pasažier. .

Kňažko strieľa po “nežnej” revolúcii na  zlodejov vo svojej vile na orliom vŕšku ani najatý herec vo filme Hej, Hombre… No ale, predsa, sľúbili sme si lásku… a vravieť pravdu len… – vyspevoval na námestiach svojho času, tuším Ivo Hoffman. No ale teraz si už viacej len spievame Vráť, vráť trochu lásky medzi nás.. – tuším, že od Tublatnaky. A ten istý Kňažko – ale teraz už nie vodca revavej Lucie, čiže revolúcie – len herec, si umýva ruky nad týmto tu všetkým – vraj takto sme si to tak celkom nepredstavovali ehň, ehň – a filozoficky výrečne, sugestívne so stlačeným hlasom na kameru chválenkársky vraví, že zlodej odniesol toho teda DOSŤ. /No bodaj by nie – keď bolo DOSŤ čo odnášať./ Len teda, kde sa to DOSŤ tam, na tom orliom vŕšku takto, že len vzalo a kto to tam nanosil…  Sme slávni, chceli sme byť prezidenti, no nevydalo ani len na primátora Balvy. Ach, jáj.

A Jano Budaj – len ma neudaj – teraz už old bratislavský seladón so začesaným a zafarbeným vlasom sa poneviera po parlamente,. Čiapku už netreba, občas tam teplejšie ako v kotolni, aj horúco. Svojho času ho ťahal z prúseru národný urológ, ba neurológ Močiar – „byl totiž ve státní“ – nie však televízii, lež bezpečnosti. Veríme ti, Janko, veríme hrubým hlasom hovoril ten Močiar a zastával sa ho pred kamerami s veľkou kyticou ruží – no nespomohlo – odvolali. Bolo to tuším v 89-tom. Spomohol mu až teraz, po rokoch Igor Matovič – šachu – matu – nič /voči koalícii/. A Jano teraz sadisticky vyťahuje zákony proti old Močiarovi. Nenápadne sa zalieča. Zvláštne.

No dobre, strieľaj, Hombre,  – ale čo tí zmanglovaní dôchodcovia – tvár jedna modrina –  zo spravodajstva v big and great and large karmíze – mizernej karme – Markíze? Tí sa ako ubránia vagabundom, – každé druhé slovo vagína, no smrdí im bunda – takým, čo potrebujú narýchlo splašiť nejaké tie MANY na svoje vydrbané herne, drogy a děvky? Práveže – a tých pomalých chodcov – dôchodcov, čo neutečú a ani rýchlo netasia – no kto ich tam mal brániť? Brežnev? Tak toto sú tie slobodné dimezie, ktoré nám tu chýbali – o ktorých hovoria tak veľa najmä kedysi vraj rôzni prenasledovaní? Tak toto bolo odstránenie násilia, inými slovami pokľudného socializmu. No ale ja, tuším, pošlem na nich Verejnosť proti násiliu. Len teda, škoda, že sa už jaksi rozutekali na všetky svetové strany ani diví jaci, presnejšie diviaci. Rozprášili ich sťa atamanov. Čo atamanov? Úplne ako ten Gin z tej lampy rozprášil toho bradatého farizeja, neidentifikovateľne – na všetky svetové strany. No to je ale impozantné.

Ten Karel Kryl – to ti bol len veštec, – ale veď ten presne vedel a vizionársky vytipoval nielen to, čo sa bude diať nielen za socializmu, ale predbehol dobu a vedel aj čo bude za kapitalizmu. Prosto vizionár, veštec, macher. Ale veď ten se tŕásl strachem před přízrakem, že jedou bude z neho dúchodce – vlastne už v 68-mom. Futurológ. Ale veď aj ja sa trasiem. Ďalšie pripomienky riešim tu