Vtipná kritika

Reálna povesť života storočnej drevenice z Terchovej. Aktuálna snímka môjho brata Ing. Mariána Mintala – ajhľa – dodnes Poľana Hodoňova – je to tesne pred Terchovou, odbočka na Lutiše a potom hore do kopca k najbližšej osade a odtiaľ do najhustejšieho lesa asi 3 km šľapania. Dostanete sa až sem. Tu kedysi býval môj prastarý otec Adam Hodoň, ktorý sa narodil ešte v 17. storočí. Bývali na tejto rozsiahlej lúke v hore s celou rodinou, – troma malými deťmi a dvoma dospelými smrteľne chorými sestrami prastarého otca, ktoré nevládali poriadne ani len chodiť. Sedeli v kúte ako malé deti a pozerali, čakali iba na to, kto im čo podá jesť. Takto sa ľudia kedysi na Slovensku museli schovávať pred tureckými a tatárskými vpádmi – hlboko do lesov. Je tu drevenica, prastará zlomená lipa a horská studnička. Veľká lúka, kde sa sadili zemiaky, pšenica a polievalo sa to len tou studničkou. A tento Adam Hodoň bol za I. svetovej vojny 1914 – 18 narukovaný v Itálii na takzvanom talianskom fronte, kde sa armády neľútostne prenasledovali, prepadávali a bili po zákopoch z blízka na bodáky, lebo munície nebolo – za cisára pána. Presne tak, ako to vidíte vo filme Babička. Štatisticky sa odtiaľ vrátil KAŽDÝ DESIATY CHLAP. Nič by na tom nebolo, vojna je sviňa, ale ON SA VRÁTIL ako jeden z mála TIEŽ! Ako živiteľ rodiny – neviem, čo nad ním stálo a ochránilo ho. Vtedy do tejto vojny narukovalo až 60 miliónov vojakov… V tejto rozhodujúcej bitke Na Pijave bojovali Česi aj Slováci v obrovskom počte na oboch stranách

Terchová – Lutiše – osada Hodoňová, Drevenica, stará zlomená lipa a horská studnička so strieškou. foto Ing. M. Mintal

– a po nej sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a vznikla prvá republika, spoločný Československý štát.
Po návrate odtiaľ, predal to tu a z tejto hory odišiel aj s celou rodinou – presťahoval sa do Tepličky nad Váhom, kde je aj pochovaný hneď vedľa domu smútku. Samozrejme, že národ – tak ako z biedy trpel a drel, tak isto aj z biedy pil. No naučil sa to práve najmä v tých zákopoch… Adam si uvedomil, že musí dolu – medzi ľudí. Neskôr ho nasledovali aj ostatní – a odtiaľto z Lutíš odišli – bolo tu viacero domov, dodnes sa to volá Osada Hodoňovie. Ostal len tento jediný s lipou a zastrešenou studničkou, s duchom nostalgie doby. Ak sa na Lutišoch, alebo v Terchovej opýtate na Hodoňovie – zavedú vás, alebo ukážu cestu na túto bohapustú samotu. Pozná to tu každý, aj Rudko Patrnčiak. Dnes je tam už len táto jediná – môjho prastarého otca Adama drevenica, hoci má už zbúranú strechu, lebo počas Jánošíkových dní – keď sú všetci v dedine – sem údajne zavítal čierny tereniak bez značky a ukradol strešné plechy…
– Keď sme ešte za života hovorili mojej starej mame Kristíne Hreusovej, rod Hodoňovej, že ju tam zavezieme, zoberieme do tej hory, rozplakala sa a povedala: „Deti moje, kristepane, to nikdy v živote – NIE! Veď mne by tam od žiaľu puklo srdce…“
Taká tam vraj bola bieda. Jedávali len to, čo „hora dala“, lesné plody, huby, čučoriedky, jahody, maliny – mali ledva jednu kravku, alebo ovečku. Do dediny ďaleko, aj do kostola ďaleko, všade nesmierne ďaleko. Nič sa tu riadne neurodilo okrem zemiakov a pšenice.
Keď som tam bol pred 40 rokmi u kámoša Zdena Holešu – na chalupe v Lutišoch ako mládenec – podnikali sme túry do okolia. A prechádzali sme úplnou náhodou aj okolo tejto samoty. Ja som vtedy vôbec netušil, že práve toto bolo kedysi naše. Nešípil som, kde bývala kedysi moja stará mama ako dieťa. Bolo to otvorené – pocestní, turisti tu mohli v náhlom nečase pokojne aj prespať na sene na povale, alebo sa občerstviť za dreveným stolcom v kuchyni, izbe. Moja mama tam dala na vonkajšiu stenu obraz Panny Márie s veľkým nápisom: POKOJ PÁNOV V TOMTO DOME – hoci to už dávno bolo predané, nebolo naše. Kúpili to Garlíkovci z Terchovej, ktorí to dodnes kosia, starajú sa o to, majú tam sklad sena. Vôbec som netušil, že je to jej práca. Z tej studne som sa napil a z tej lipy som si akosi podvedome odtrhol obrovskú stromovú hubu, ktorú sa ale každý obával odtrhnúť, lebo rástla príliš vysoko, no ja som tam vyliezol. Zbieral som ich vtedy po čundroch, jednu mám dodnes z hradu Helfštýn na Morave a druhú práve odtiaľto. Ale – keď som sedel na priedomí tejto drevenice, doľahol na mňa akýsi smútok, nostalgia okolitých hôr – ako senzitívovi, zazdalo sa mi, akoby prešiel okolo mňa konský povoz, rebriniak, ktorý sa strácal kdesi v diaľke, akoby sa ktosi odtiaľto sťahoval dolu, do doliny. A po chvíli niečo také ako tieň, fluidum – staroveký zbojník s valaškou v rukách a čiernym širákom. Zastal a skúmavo, priateľsky, zahľadel sa mi do tváre…
„Ty si ale snílek, fantazmagor,“ smiali sa mi chalani, keď som im rozpovedal svoj pocit … Až doma mi mama vravela, že to bolo kedysi naše a naši tam aj takto dlhodobo bývali. Odvtedy som tam nebol – fotku aj krátke videjko mi poslal brat z Anglicka, ktorý sa tu nedávno zastavil a chcel to znova vidieť… Natíska sa mi ale otázka – kto by sa vtedy o túto rodinu tam hlboko v horách ešte postaral, ak by sa ten Adam z tej fronty nevrátil?

Inak – moja mama, 76ročná Mária Mintálová, rod Hreusová – tá tam chodieva stále. A nielen tam – aj do Terchovej na Polnočnú na Vianoce, aj na iné slávnosti. Prešla už všetky slovenské hory minimálne dvakrát – väčšinou sama. Mne je v horách otupno – ale ona sa nebojí, skôr naopak, skamarátila sa tam už s mnohými ľuďmi. Donesie maliny, horské jahody, čučoriedky, huby na polievku.

Keď som sa zoznámil a sedel ako novinár v Terchovej za jedným stolom s muzikantom Štefanom Muchom, povedal som mu – ja viem, prečo toto robíte, túto ľudovú muziku. Vy chcete, aby sa ľudia folklórom bavili, spájali a navzájom mali radi a nie, aby pili a bili sa. Je tak? Vyvalil na mňa oči a nemusel ani nič povedať – odkiaľ len toto môžem vedieť.
P.S: V tejto súvislosti by som veľmi rád dodal aj inú epizódu svojho života. Vravel mi kamarát Pižáro – Ing. Igor Soviar – že v ich paneláku na Hlinách IV v Žiline býval istý chlap, ktorý nesmierne pil. Pižárovi to nedalo a tak – spýtal sa ho ako chlapec raz vo výťahu – ujo, ale veď prečo vy len toľko pijete?
Odvetil: „Vieš, keby si ty videl také hŕby mŕtvych, ktoré som videl ja na fronte za vojny – no tak aj ty by si celkom isto pil… Každý by pil…“

Niečo z toho aj tu https://www.youtube.com/watch?v=8doGVR7QHwg  alebo aj tu
https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/2551968571489549/