Vtipná kritika

ilustračná snímka autor

Dôkaz večného života?
Sú sviatky, každý uvažuje aj trochu ináč. Preto – mal by som aktuálne stihnúť ešte túto úvahu:
Rozmýšľali sme nedávno s kámošom. Môže byť duša – posmrtný život? Ako? Vedecky vysvetlené… No nie, lebo duša – vnemy a myšlienky môžu vznikať len za podpory a prítomnosti mozgu v tele /hardware/. Mozog – náš big hardware – je veľký – možno by stačil na myšlienky aj menší – ostatný hardware ovláda trebárs pohyby a funkcie tela. Dajme tomu, že by existoval mozog len laboratórne bez tela v nejakom inkubátore a len tá jeho časť, ktorá by sa starala o jeho vyživovanie, život, udržiavanie a časť, ktorá by mala na starosti len vnemy, myšlienky – teda vedomie. Takto by to iste šlo – bol by to zmenšený hardware, akási skrinka nášho vedomia, ba možno – duša. No a teraz – akási sekta vraví, počul som – že duša je malá koncentrovaná bunka umiestnená pri srdci, ktorú mikroskop nezachytí – no vy ju tam jasne cítite – a po smrti sa oddelí z tela a putuje vesmírom. Je to vraj ako malý integrovaný obvod, mikročíp, ktorý zachytáva naše vedomie počas celého nášho života. Je to časť mozgu zdieľaná mimo hlavy. A po skončení života a mozgu – táto bnkoduša pokračuje inde – v inej dimenzii, no neprestáva vysielať a prijímať energiu – takže žije aj ďalej… Šlo by to – veď aj voda má štyri skupenstvá – a aj jedna molekula vody odparená v ovzduší z celého oceána, alebo ľadovej hory /telo, mozog/ je ešte stále voda /duša/.
Niekto povie, že keď zomrieme – je po nás. Lebo zomrie mozog – hardware, bez ktorého už nemôže jestvovať software – /duša, vnímanie, vedomie/. A okrem toho – po smrti – bude to tak ako aj predtým – kým sme ani neboli, ani vtedy sme o sebe prosto nevedeli… No dobre, ale aj pred svojím narodením, vzkriesením v tele matky sme boli ako jedna – jediná bunka, ktorá sa spojila s inou bunkou a začala bujnieť, kvasiť, rásť – žiť. Potom žila a rozmnožovala sa dajme tomu 80 rokov – kým človek neskonal… No ale toto už nie je predsa to isté – ako keď sme neboli – pretože sme tu boli a žili 80 rokov svojej existencie. A okrem toho – aj kým sme tu neboli – tak sme tu boli, pretože potenciál nového človeka – matka a otec – no tak to bol pre tú novú bunku absolútny vesmír, v ktorom časopriestorovo, biologicky a potencionálne čakala na svoj zrod, rozbresk ako nová hviezda tam niekde vo vesmíre života. Keď tu neboli naši rodičia, boli tu ich predkovia a svojou existenciou, životom vytvárali akýsi priestor, vesmír pre nás, pre náš zrod, narodenie.
Stručne povedané? Za určitých okolností môže existovať život a potencionálne sa prenášať v priestore a čase – konkrétne na ľuďoch – večný aj mikrofyzikálne presne tak, ako o tom hovoria proroci. Koncentrovaný v mikrosvete – nezničiteľná živá bunka – duša pochádzajúca z tela, ktoré sa najskôr zrodilo z inej bunky, rástlo, žilo, zomrelo – a prešlo v podobe tej bunky – koncentrovaného software do priestoru kozmu – niekam ďalej. Žeby? No rozhodne, človek ak sa 80 rokov vyvíjal a žil – nie je to to isté, čo bolo s ním ešte pred jeho narodením. A aj keď umrie – nie je to to isté ako pred jeho narodením. Z materiálneho hľadiska tu ostal jeho hardware. Ale veď súčasťou hardware je predsa aj nejaký ten software. Už tam ale nie je… A kde je? Alebo sa len nezmazateľne vymazal? Sám seba ani perpetuum mobile? A ak to dokáže – nemôže dokázať vzdialiť sa do inej dimenzie v podobe akejsi nehmotnej, či málo hmotnej duše? V podobe jedinej, jednej živej molekuly tak ako aj s tou molekulou vody z oceána, ktorá si teraz letí nad nami a nik nespoznal, že ušla z oceána do ľuftu… Ten ľuft je možno aj jej nový priestor a ona je tam teraz tomu priestoru vlastne hardware, hoci ten čistý priestor je možno jej software. Však čisté vákuum, čisté software fyzikálne vraj ani neexistuje… Vždy je tam vraj nejaká častica, nejaké to – hardware. No ale nie je vám to všetko nejaké podozrivé?