Novinový stánok zmizol, ulica osirela. Zostala len symbolicky posledná stránka z novín na múre plota – vitrína na párte pohrebnej služby, kráter – jama a tri balvany. snímka autor
Ak si prečítate tento môj kritický článok, ktorý nespokojne reaguje na súčasný stav slovenského novinárstva na Slovensku – článok spred dvoch rokov – zistíte, že som tu obrazne – metaforicky predpovedal bezo zmeny a dopĺňania, dôkazne celkový vývoj novinárstva, ale aj SMRŤ NOVINÁRA, ktorá sa neskôr skutočne aj stala, dokonca som tam spomenul metaforicky – podobne ako predpovedal aj Nostradamus – konkrétne aj meno J. Kuciaka. Píšem tam síce vo všeobecnosti o každom človeku, ktorý je z hľadiska Darwina a jeho zatriedenia CICAVEC. Každý z nás po narodení je ako mladý, neskúsený a preto zo začiatku života len nemo CICÁ, saje a či CUCKÁ matkine mlieko. Áno, na začiatku života všetci vieme len dýchať, cicať, cucať, kuckať a plakať… Píšem tam o človeku – ktorý, keď sa narodí, kým nie je pokrstený – sa v podstate tak ako každý z nás volá rovnako – cicavec – CICIAK, po slovansky aj CUCIAK. Bol som teda všeobecným pojmom aj veľmi blízko istého, konkrétneho mena. Ak to prečítate po anglicky, znie to ako: to cook /kúk/ – variť. Zaznie to ako KIKIAK, KUKIAK, pri všetkej úcte k človeku – dodávam: KUCIAK! Moje podvedomie, ktoré je známe vizionárstvom, toto všetko predvídalo už pred dvoma rokmi. Stav slovenského novinárstva a aj s tým, kam to dospeje. Len to, pre boha, neberte teraz v zlom, že by som si robil z niekoho, alebo z niečoho srandu! Nie! V tom čase som bol síce veľmi roztrpčený vydavateľmi a šéfredaktormi, politikmi – kam toto tu všetko, celú spoločnosť preostredníctvom médií vedú – k akej nespravodlivosti – a aj tým, že chytajú cudzími rukami hady. Proti radovým novinárom toto však nebolo… Kedysi som robil s nezvestným Paľom Rýpalom v TV Sever v jednom štábe. Ten písal o mafii a… zmizol. Novinár Ján Kuciak robil v aktualitách.sk o jedno poschodie podo mnou, potom sa presťahovali do Bratislavy. Ale materská loď – azet.sk je tam dodnes. Poznal som ho z videnia, šéfredaktora Petra Bárdyho zas celkom slušne zo svojej predchádzajúcej novinárskej tvorby. /Mimochodom – asi pred pol rokom som bol u holiča na Bulvári – skočil mi do ruky časopis Život, aká náhoda – kde sa zastupujúci šéfredaktor – P. Bárdy v úvodníku O VTIPOCH žalostne ukvapuje nad neblahým stavom smútku v spoločnosti, akoby nevedel, kto je na Slovensku doktor FEJTÓNU… No nikdy mi nedal ani nejmenšiu šancu zastaviť sa pri ňom a požiadať ho o prácu. Vždy len popri mne preletel naschvál dolu kopcom na bicykli so stoporenou rúrou ani ježibaba na metle. / A tak si sedím v call centre už 12 rokov – aj takto sa dá zbaviť novinára. Nakoľko som predtým robil v župných novinách. A po vyhratí volieb J. Blanárom ich župan rozpustil. Môj spolužiak zo žurnalistiky a potom riaditeľ úradu VÚC, roduverný Paľko Holeštiak mi vtedy podpísal výpoveď – hoci som pomohol vyhrať Blanárovi voľby na tri obdobia – bol som pred víťazstvom tlačový pracovník Smeru. Igor Choma – môj prvý kamarát v živote vôbec – primátor a jedna ruka Blanára – sa na toto všetko len nemo prizeral… To isté aj Dušan Petrík – môj kolega z Elektrárenských novín – potom už zástupca primátora. Ako jediný Žilinčan v tomto meste som mal totiž doktorát
A takto sa žurnalistika, spoločnosť, noviny vo vchode vodopádovo rynuli do koša. snímka autor
z novinárstva – a mám hádam až dodnes. Závisť veliká… A tak som len sledoval vývoj, počúvam už 12 rokov nadávky celého Slovenska do telefónu 8 hodín denne a sociologicky upozorňujem na napätie v spoločnosti a zlý stav politiky a žurnalistiky. Nik to nevnímal – smiali sa zo mňa. Vtrhli na úrad ani arogantní raubíri, kde som pracoval pre ľudí, aj pre nich, bol som tam už pred nimi – no vyhodili ma bez milosti na ulicu – živiteľa rodiny… Žuvačkou z balkóna mi opľuli nového forda. A ešte sa aj uveličení zo seba všade len uškŕňali. Kuchárka v jedálni mi šepla, že Blanár s Holeštiakom jej povedali – v bývalej školskej jedálni – že: no ale oni by si radi dali po obede ešte aj koláčik… /Ach torta na polici – tá mocibažnosť sedliačikov…/ A my, novinári sme chodili zhladovaní jak zvieratá. Povedal som si, že toto takto ďalej nejde a predvídal som aj pád vlády /o tom inokedy/. Ujo Rusko sa tiež len neblaho obzeral, kto sa mu to zase len tisne do jeho big Markízy – s takým istým vzdelaním, ako má sám… No hrôza, nevideli ešte v živote žolíka, a tak ostali všetci pokakaní. Len zbaviť sa ho, čo Čierneho Petra. Dnes podávam túto víziu vraždy J. Kuciaka ako holý fakt svedectva toho, že vizionárstvo, odhad budúcnosti existuje. Ten článok je v plnom znení tu a prikladám aj konkrétny link. Opakujem – je to síce písané mojim štýlom fejtónu – filozofickej pravdy o živote – ale nijako to iróniou nepojednáva o konkrétnom novinárovi – len o nás všetkých ako ľuďoch – o spoločnosti. Nesmial som sa z nikoho konkrétne – len som kritizoval celú spoločnosť, každého z nás, našu ľudskú bezmocnosť – aj seba. Lenže bolo to obrazmi, pointou, fabulou obsahom i formou – no najmä jedným zo slovíčok tak trefné – presné – až príliš…
……………………………………………….
Bola raz jedna žurnalistika a tá sa nás netýka?.
Tá žurnalistika mala na jednej frekventovanej ulici pri Nemocnici svoj novinový stánok. Tá rušná ulica patrila životu, ale veď každý sa narodí vlastne v nemocnici. Keď sa človek narodil, patril všetkým nemocniciam, a potom – keď zostarne – zase iba nemo cicám. /Štrbavé mlieko, isteže./ No a v tom stánku boli noviny – žurnalistika, no a tie noviny odzrkadľovali rušný ruch tejto ulice – pasiu života – a život samotný – hoc aj keď bol občas smutný. Rástla tu aj magnólia a okolo autá išli. Ibaže, tie noviny – jediné tu nešli. Mali aj rubriky, správy, udalosti, komentáre… Dokonca aj pohrebnú rubriku – Smútočné oznámenia. Bolo to mortálne – ale – žilo to. Lenže, tie noviny – robili ich zväčša protéžovaní amatéri, vyučení predavači a z rôznej knedľovej školy – a tak. Už ani nie tak novinári, ako skôr novinoví vinári, no a potom ešte píšuci politici. Tie noviny postupne – potupne nik nekupoval a ešte aj boli drahé. A tak jedného hmlistého rána, nabehla partia hustých chlapov v montérkach, milý stánok rozpálila autogénom a nahodila na korbu nákladiaku – smerom do šrotu. Ostal tam po trafike iba tento kráter a tri staré balvany. Tá ulica osirela… Aha, a aby som bol spravodajsky úplný a dôsledný, aby som odpovedal na všetkých päť žiaducich otázok – kto, čo, kde, kedy, ako a prečo – no tak musím ešte zmysluplne a dôstojne dodať, že tamto na tom kamennom plote z druhej strany toho krátera – tam ešte ostala z tých novín jedna rubrika. Avšak – no veď zase až tak nevadí – vlastnil ju už len pohrebný ústav vo svojej presklenej vitríne. No a tá ulica potom už nebola zase až tak rušná, aspoň tak už moc nepôsobila. A ľudia na zastávke – už by si boli kúpili aj tie nejapné noviny, už by im boli dobré možno aj tie „buzeranské“ časopisy. Pretože z dlhej chvíle odbiehali ani holuby spod tej zastávky k tej vitríne toho ústavu. /Ach, jáj, prečo len Etruskovia, Chetiti – vynašli to klinové písmo? /Ach, jáj a prečo len vynašli tí Belgičania prvé noviny?/ Veď dozvedeli sa vlastne iba to – v čo boli ochotní a schopní sami inzerovať a čo podľa nich bolo v živote /a v novinách/ to najdôležitejšie – uverejniť, alebo prečítať si. Totiž tvoje pohrebné parté – poslednú vetu o tebe, človeče – tvoj pohrebný inzerát a neskôr ešte toto isté, ale už len z náhrobného kameňa. Ach, jáj. Jediné, čo tu po tebe ostalo – vytesané dve slová – ktoré aj tak po čase podnikateľsky zbrúsia – kameň sa stenší – a nahradia inými slovami – menom. Á, do boha, ostalo tu po tebe len tvoje meno a tvoje priezvisko. Ahááá. Ajhľa. Tuhľa. Ktože len toto uhrá?
………………………………………… Túto úvahu – podľa mňa však víziu stavu novinárstva na Slovensku aj s jeho dôsledkami si môžete prečítať ako dôkaz v jej plnom znení a bezo zmeny jediného slovíčka zo 6. marca 2016 aj tu
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1190746930945060&set=a.2465004193519321.1073741862.100000292938724&type=3&theater
Neskôr som ju ešte o niečo vylepšil, ponúkol aj SME – tí ju však úplne schovali, tak som im ju zmazal a uverejnil som ju aj nanovo tu – v decembri 2017 teda intuítivne v dobe, kedy sa na Kuciaka asi tak aj chystali http://bignewspaper.blog.pravda.sk/2017/12/23/bola-raz-jedna-zurnalistika/
Moje veštby, vízir boli naplnené aj tu https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1123206571032430&set=a.1204875502865536.1073741841.100000292938724&type=3&theater
Celá debata | RSS tejto debaty