Vtipná kritika

Kreatívna káva čaká všade, kde je nuda dáka – fialový fejtón – snímka autor-

Ako je to dnes s informáciou? Žurnalistikou? A ako je to s tvorivou fantáziou, videním futúra? Mával to len vizionár Jules Verne, alebo aj niekto iný? A ako je to s masovou komunikáciou – tak ako vždy, ibaže dnes sa robia ešte väčšie žurnalistické gugliny – bubliny – dokonca bez fantázie, pravdepodobnosti. Dokážem vo svojom fejtóne…

Písmo odzrkadľuje dušu človeka. A je logické, že grafológ to vie. Len ja akosi neviem, ktoré písmo a ešte neviem, kde je tu logika v tom, že odjakživa mám niekoľko druhov písma. Nemôžem predsa písať tak pekne, ako viem, vtedy, keď sa ponáhľam, alebo som práve nedbalý. Vtedy píšem prosto hrozne, nik by to po mne neprečítal. Možno ešte tak pani magisterka v lekárni, napríklad v lekárni Nádej. A touto vlastnosťou som oddávna egidoval mnohých učiteľov. (Egida je zázračný štít bohyne Atény, ktorý ak zbadal protivník, vskutku skamenel.) V nižších ročníkoch ZDŠ som písaval krásne – sklon písma, linajka, výška písmen, medzery… Ale ako nás tam postupne zrýchľovali, ale najmä preraďovali najskôr zo školy do školy a potom ešte aj z triedy do triedy, začal som čmárať háky – báky. Rýchlosť preraďovania i učenia postupne pribúdala a teda aj počet čmáraníc. Pekné stránky v zošite sa stávali už iba výnimkou. Vtedy ma donútili chodievať na doučovanie k spolužiakovi, ktorý mal vraj najkrajšie písmo v triede, ba hádam aj v škole. Snažil som sa písať presne ako on. Kamarát písaval skutočne nádherne, mal však trošku oblejšie písmenká ako ja, čo bolo možno dané aj vnímaním seba a na svoj obraz prispôsobovaním svojho sveta. (Logické – grafologické: ja som bol totiž štíhlejší.) Jedného dňa mi povedal, aby som skúsil napísať niečo podľa seba, nenapodobňoval ho, ale napísal niečo pomaly a perfektne tak, ako najlepšie viem. Keď som to dokončil a ukázal mu svoju vlastnú dušu cez grafémy, hneď ako to zazrel, zostal egidovaný, iba zhíkol. Píš podľa seba! dodal.
V rozhraní môjho písma medzi najkrajším a najstrašnejším mám ešte asi osem druhov medzipísma. Nemôžem za to. V banke pri pulte mi počas  vypisovania finančných tlačív večne nadávajú ekonómky, zdržujú a nenápadne chodievajú poškuľovať na mňa všelijakí na rýchlo privolaní agenti zo zadných oddelení, zväčša aj s rukou zaborenou do vnútorného vrecka saka. Pozerajú cez tmavé brílky, či som to ozaj ja, očinevidne chránia predo mnou nie najimpozantnejší, predsa však len účet. Ja tam len krvnochladne stojím a slečny vravia, vraj mám nahodiť vzorový podpis. Ale čo je to? Ako si mám pamätať, akú som mal vtedy verziu, náladu – a teda písmo – keď som robil takzvaný vzorový podpis? Raz mi aj jedna z nich, už asi na piatom nevydarenom tlačive, kreslila prstom do vzduchu všetky tie kvačky, ktoré má mať môj terajší podpis oproti pôvodnému. Vedela, že som to ja, ale aj formálne – aby to bolo v poriadku. Niekedy si pripadám ani Japonec zajatých ostrovov. Nabudúce sa podpíšem tromi krížikmi. Ako dobre, že vynašli bankomat.
Dúfam, že až takto zle na tom nie som, ale fantázia mi naozaj pracuje neuveriteľne bohato už i v samotnom podvedomí – v duchu – teda, čo už i len týkajúc sa tvaru písma. To prináša komické situácie. Napríklad? Raz som mal na vyučovaní v šiestej triede ZDŠ smolu. Nemal som vypracovanú domácu úlohu. Urobil som si teda, ako nikdy, vzorne okraj ceruzkou, napísal zaň dátum zeleným perom, podčiarkol nadpis a zo strachu odovzdane pokračoval úhľadným písmom z prvej triedy. Stihol som takto počas prestávky jednu vzornú domácu úlohu. Išlo o predmet Práce na pozemku a my sme mali nájsť doma v novinách nejakú zaujímavú správu z oblasti pôdohospodárstva, vystrihnúť ju a nalepiť do zošita. Lenže ja som na to zabudol a preto motivovaný zúfalstvom, začal som písať „z ľuftu“ nasledovnú kačicu:
Japonskí vedci vynašli prístroj na vyhľadávanie hríbov. Stačí len zájsť do lesného porastu, nasadiť si slúchadlá na uši a s palicou podobnou hokejke pomaly manipulovať nad horizontom terénu. Prístroj nás upozorní akustickým signálom na prítomnosť hríbov v okruhu desať metrov. Ak sa v okruhu desiatich metrov vyskytne viacero hríbov, prístroj nás vedie od najmenšieho po najväčší.
A takto som touto správičkou písal na novú stránku po dlhom čase, po rokoch – krasopisom. Fantázia, dokonalé. Obsah – forma, vyvážené. Neviem prečo, ale vždy keď som býval v živote na pokraji, zúfalý, znenazdajky mi prišli v duši na pomoc nejakí tí „japonskí vedci“. Alebo skôr možno duchovní vodcovia šintoizmu či budhizmu? Majster Jabu, majster Toronaga, majster Išido. Zvláštni sú títo Japonci. Krajina údivu. Kde nič – tu nič, pokoj, slniečko, vetrík, čajíček. Ale odrazu, strhne sa tam hurikán, tsunami, zemetrase

Môj dnes už zosnulý kamarát Miroslav Jozef Svrček – človek s nádhernou životom nespútanou fantáziou a zmyslom pre krásu slobody – majiteľ bonsajzáhrady v Bytči. Neváhal ani vztýčiť japonskú vlajku… snímka autor

nie a tma. Generáciami cifrované pagody padajú a rozbíjajú sa. Ale Japonci len kľudne popíjajú čajík ďalej, a až keď všetko stíchne, po hodnej chvíli mlčania, jeden z nich povie hlbokým havraním hlasom: „Nó totó. Hoór sa na tó. Kjotó.“ Berú to, akoby to už aj tak pýtalo rekonštrukciu. A zo starobylého Eda je zrazu novodobé Tokio… Krajina zázrakov, tsuki no kokoro – duch ako mesiac. Alebo žeby zúfalstva? Neviem. Viem len, že niekedy sa cítim ani Japonec zajatých ostrovov.
Tak či tak, dobre, že tí duchovní majstri v bielych kimonách, vždy zatiaľ za mnou v ľufte prišli. Zúfalstvo náhodou považujem za výbornú motiváciu. Aj vtedy v ZDŠ, lebo, čo sa vám len nestalo? Učiteľka vpálila do triedy ešte za zvonenia celá napálená. Začala hneď kontrolovať úlohy, zošity – úpravu, minulé úlohy, nákresy – všetko. A postupne ako tam tak lietala po rade, dostávala sa do dobrých obrátok, takže pri mne v zadnej lavici už bola celkom vytočená. Zobrala môj zošit veľmi prísne. Začala v ňom listovať, kmásať, vyzliekla ho z počarbaného obalu. Vzala ho pred tabuľu a s krikom nahlas kritizovala tento zjav mojej školskej duše. Niekedy sa cítim ani Japonec zajatých ostrovov. Rozčuľovala sa, ukazovala na všetky strany, plieskala ním o katedru, všetci sa búrlivo smiali. Škoda však, že len do chvíle, kým v ňom neobrátila list na poslednú stránku, kde už–už chcela doň horúčkovito napísať červeným perom obrovskú poznámku a, prirodzene, jej kópiu aj do žiackej knižky. Hľa, zmeravela od údivu nielen ona, ale aj celá trieda rehotajúcich sa spolužiakov. Náhla strata suverenity, príkra premena. Akoby to napísal niekto iný. Majster Jabu, majster Toronaga, alebo majster Išido? Písmo jak maľované – úhľadné jak japonské znaky, no i tak malo moju neodškriepiteľnú charakteristiku, punc môjho ducha. Všetci zostali celkom egidovaní. A bolo aj po lojálnom smiechu bifľošov – na silu. Stíchlo to tam zaraz ani po tsunami. Našťastie, ako správny pedagóg, vynašla sa. Veď poznámka pod takýmto vzorovým textom by vyzerala prinajmenšom ako Japonec bez kimona – totiž, v saku.
„No a dôkazom toho, že vie aj pekne písať, ale je to lajdák, je táto stránka so vzornou domácou úlohou! Nože, poď pred tabuľu a prečítaj nám to!“
Niekedy sa cítim ani Japonec zajatých ostrovov:
„Japonskí vedci vynašli prístroj na vyhľadávanie hríbov. Stačí len zájsť do lesného porastu, nasadiť si slúchadlá na uši a s palicou podobnou hokejke pomaly manipulovať nad horizontom terénu. Prístroj nás upozorní akustickým signálom na prítomnosť hríbov v okruhu desať metrov. Ak sa v okruhu desiatich metrov vyskytne viacero hríbov, prístroj nás vedie od najmenšieho po najväčší.“
Trieda mlčala, desné, hoci išlo zo spravodajského hľadiska o kuriozitu. Učiteľka možno aj šípila môj výmysel, ale už nemala kam uhnúť.
„No, to je ale krásna správa!“ zvolala od úžasu, keď som to dočítal,“ ale prečo si si to nevystrihol, nenalepil?“ Lenže vtedy som sa zase vynašiel ja. Predstavil som si nášho nebohého suseda z paneláku, doktora Luckého, ku ktorému som už ako štvorročný chodieval na fantastické priateľské debaty plné ironickej múdrosti. Ten starý právnik – advokát mával v kuchyni vyrezávané kreslo – ušiaka, krabičku cigaretových dutiniek, vrecko voňavého tabaku, starú mramorovú tabuľku namiesto zápisníka a kávičku vždy na stole. Hneď vedľa bol stojánik na čítanie a v ňom sa týčila hŕba Expressov.
„Môj otec odoberá Express, odkladá si všetky a nedovolil mi z neho vystrihnúť…“ povedal som spontánne. To učiteľku presvedčilo. Navyše, kto by to takto chladnokrvne vymyslel v šiestej triede? Cez prestávku? A k tomu ten štýl, kompozícia. Toto by som predsa ja – lajdák – nemohol nikdy takto vymyslieť, hoci „odpísal“ som to z novín celkom pekne… V ten deň som dostal jednotku jak bič. A vrátil som učiteľke stratenú náladu. V duchu som začul japonskú hymnu (mimochodom, všimli ste si, ako krásne, hrdo duchovne znie?). Neskutočné, čo nedokáže urobiť novinárska kačica s ľuďmi. Ale podľa mňa najmä japonskí vedci.
Asi po dvadsiatich rokoch od vtedy som pracoval v TV Sever. Mal som zmenára a nebolo čo dať do čítaného spravodajstva. Prichádzala na mňa motivácia zúfalstvom. Môj kolega Jano Blahovec sa už prezliekal do

autoportrét – snímka autor

saka, zvukári ladili pulty… Bolo to na šľaktrafenie. Niekedy sa cítim ani Japonec zajatých ostrovov. No v poslednej chvíli som náhle a rázne schytil pero, akoby ma oslovil nejaký ten duchovný majster Jabu, majster Toronaga, alebo majster Išido. Začal som odrazu s úsmevom, rázne a znenazdajky písať:
Japonskí vedci vynašli prístroj na vyhľadávanie hríbov. Stačí len zájsť do lesného porastu, nasadiť si slúchadlá na uši a s palicou podobnou hokejke pomaly manipulovať nad horizontom terénu. Prístroj nás upozorní akustickým signálom na prítomnosť hríbov v okruhu desať metrov. Ak sa v okruhu desiatich metrov vyskytne viacero hríbov, prístroj nás vedie od najmenšieho po najväčší.
Fantastická správa, aj po dvoch desaťročiach mala všeobecný úspech! Rétor Jano ju dokonca načítal ako entrefilet a otvoril ňou príjemné sobotné večerné spravodajstvo. Prečítal to svojím presvedčivým hlasom ešte presvedčivejšie, než som to sám po rokoch znovunapísal už ako redaktor. Všetci, zvukári aj kameraman, zostali egidovaní. Jano sa smial, vtipkoval, hovoril čosi o slepých hubároch. Fascinujúce. Niet divu, že dokonca v pondelok volal akýsi starší pán do redakcie, vraj, kde by sa také voľačo dalo kúpiť. Zrejme si žena doma myslela, že keďže sa vždy vracia naprázdno a stále nič nenosí do kastróla, vláči sa iste s dajakou poza „svrčiny či bučky“. Môjmu rehotu, a po priznaní sa kolegom i rehotu kolegov, nebolo konca kraja. Len Jano, ktorý to načítal, zostal trochu egidovaný. Malo to taký účinok, že vždy keď som si po rokoch zaspomínal na TV, potom určite aj na túto anekdotu s mojím niekdajším ohlúpením verejnosti. Hlúposti sa však čítajú najlepšie. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som po čase, istého dňa prišiel z práce domov a na chladničke boli vyložené čerstvé noviny. Len tak z nudy, začítal som sa do nich. Zaraz som však zmeravel, ba pravdupovediac, zostal som aj mierne egidovaný. Niekedy sa cítim ani Japonec zajatých ostrovov. Stálo v nich čierne na bielom:
Japonskí vedci vynašli prístroj na vyhľadávanie hríbov. Stačí len zájsť do lesného porastu, nasadiť si slúchadlá na uši a s palicou podobnou hokejke pomaly manipulovať nad horizontom terénu. Prístroj nás upozorní akustickým signálom na prítomnosť hríbov v okruhu desať metrov. Ak sa v okruhu desiatich metrov vyskytne viacero hríbov, prístroj nás vedie od najmenšieho po najväčší.
Neskutočné! De javu. Čo to bolo vtedy v ZDŠ? Predikcia, predpoklad vývoja techniky smerom z krajiny vychádzajúceho slnka, hi – no – maru? Alebo to bola nejaká moja skrytá vnútorná viera v japonských vedcov, vodcov? Tak teraz už neviem. Stalo sa to skutočne, alebo sa táto pôsobivá kačica ujala mojím pričinením takto dobre v redakčných archívoch trvaliek – kuriozít, takzvaného vatového materiálu, až ma samého nachytala, egidovala? Každopádne však – majster Jabu, majster Toronaga i majster Išido, majster Rábbi Ješua, aj majster JUDr. Lucký – kidžája, amen, ďakujem.https://www.youtube.com/watch?v=OJnZywqx3VE