Vtipná kritika

Stánok zmizol, ulica osirela. Vzadu, pod pohrebným ústavom zostala len jedna vitrína s „docela“ pravidelnou rubrikou. Ou. snímka autor

Idú sviatky zábavy aj pokoja, povznesenia – Silvester, Nový rok aj Vianoce. Je čas, aby sme sa zabavili, vystrelili si z niekoho. Nemusíme ale vždy len z niekoho iného, môžeme občas aj sami zo seba. A prečo nie? Rád bych tu uviedol čiastočný obraz slovenskej žurnalistiky. Občas prejdem po tejto ulici s otvorenými očami novinára. Nerád bych teda prižmúril oko nad týmto stavom, povedal by som priam saturácie obsahov masovej komunikácie v efemérne rozptýlenom a anonymnom publiku. Ajhľa. Tu, kde bol kedysi vedľa zastávky novinový stánok pri nemocnici v Žiline – zostali len dva – tri nejapné balvany a nehanebná, smutná jama. A tak sa pýtam priamo s Ezopom: Kde je tá jama pre slobodných ľudí?

V jedno ráno – keď som trielil do roboty – prišla partia tustých chlapov v montérkach, milý stánok rozpálila autogénom, nahádzala na korbu vetriesky – niečo tu zvrčalo, zapišťalo a len tak sa po nich

Na druhý deň to vzali, stvárnili aj esteticky. Nenápadne zamaskovali kráter po stánku sudiakom na smeti… Objekt ako objekt – len aby tu niečo stálo. Aj tak si to nikto nevšimne. snímka autor

zadymilo. Noviny nejdú – sú biedne. Vlastne áno – idú, ale vždy len do najbližších volieb – a potom ich už „jaksik“ nepotrebujú – zrušia ich. Tesne pred voľbami výjde na ich polsteri obrovský portrét politika, ktorý ich financuje… Vznikli tak rok-dva pred voľbami. Ľudia ich zo začiatku kupujú – konečne niečo nové – lenže, reálne, nevenujú sa tomu, čo by tých ľudí trápilo a nejako načrtalo východiská. Len nejapnej zábave a inzercii. Výsledok poznáme. Zatvárajú ich smutní – už nekúpim. Ten, kto ich financuje – najčastejšie píšucí politik – načasuje ich tak, aby vydržali do volebného obdobia a potom ich rozpustí. Je to lacnejšie než prenajatý baner na dva týždne… Novinárov po celý ten čas neznáša, kváka ich za vlasy, buchnátuje nad redakčným stolom, buzeruje a buzerantuje a niekedy aj – dáva neskoro výplaty. Naháňa ich – aby už konečne išli do toho terénu a priniesli aj inzerát – aby ich mal rád – a tak si chozrasčotne vyfinancovali svoju vysedenú stoličku. Zhladovaní vlci z lakomých tlačoviek – s vždy s o jeden chlebík menej na podnose – sa rozpŕchnu po okolí a vyzjabnutí kulhajú mestom, komótne, pomaly, čo by tak ešte zbadali. Vravela mi raz kamarátka z banky – za čím to nariekaš? Za žurnalistikou? /Áno, veď zo mňa urobila zase kráľa, človeka./No vraj, žiadna výhra! Zvolajú vraj tlačovku, navnadia a po nej sa veľmi smejú, ako sa na tej tlačovke, tlačil ktorý novinár chlebíčkami, ako sa to tam všetko len pekne a milo – „skŕmilo“…

Noviny nejdú – niektoré stánky, len aby sa udržali, predávajú popri nich ponožky, čínske šľapky, med kvetový, agátový, horský, gumené tráky – len lístky na autobus nie a peniaze do bankomatu, isteže, nerozmieňajú… A preto s tým stánkom – trochu sa upravil terén a smetiari odkiaľsi dovliekli jeden modrý sudiak na kolesách – akože objektovo, opticky suplovať – namiesto toho stánku – hádzať tam autobusové lístky – zrejme, aby to nebolo zase až také nápadné. Pritom jeden kôš je už v zastávke. /Čakal som, že dovezú skôr lodný kontajnér./ No a pribudol aj jeden bezdomovec s desiatimi igelitkami svojho putovného majetku, ktorý čaká na ten svoj autobusiak. Pôjde načierno. No, no, no… tak to je ale hnusiak.

No však sme len dopadli. Biedna to žurnalistika. Každý závidí, chcel by písať… Ten jeden tam sedí v tej zastávke rozvalený jak v latríne – len teda nie je čo čítať. Komunisti nás naučili predplatiť si v škole Ohník, Zorničku, alebo aspoň Vesjolye kartínky. Ale čo nás naučili, akému čitateľskému povedomiu títo tu? Veď takmer nik nehľadá na tom šírom svete, čiže world wide nete – internete niečo obsažné, ale skôr len niečo obnažné, rozťažné, presnejšie obnažené a – nechce sa mu o tom zmieniť vlastnej žene.

Teda – bola raz jedna žurnalistika. Tá žurnalistika mala na jednej frekventovanej ulici pri Nemocnici svoj novinový stánok. Tá rušná ulica patrila životu, ale veď každý sa narodí vlastne v nemocnici. Keď sa človek narodil, patril všetkým nemocnici

A takto sa tá žurnalistika vo vchode vodopádovo rinula do domovníkom nastaveného koša a potom aj na zem. Keby boli noviny z vody, alebo len zo spraVODAjstva – už dávno nás tu vytopí. snímka autor

am, a potom – keď zostarne – zase iba nemo ciciam. /Štrbavé mlieko, isteže./ No a v tom stánku boli noviny – žurnalistika, no a tie noviny odzrkadľovali rušný ruch tejto ulice – pasiu života – a život samotný – hoc aj keď bol občas smutný. Rástla tu aj magnólia a okolo autá išli. Ibaže, tie noviny – jediné tu nešli. Mali aj rubriky, správy, udalosti, komentáre… Dokonca aj pohrebnú rubriku – Smútočné oznámenia. Bolo to mortálne – ale – žilo to. Keď už aj z ničoho iného, ľudia, čitatelia si spomenuli na ňu – žurnalistiku – aspoň vtedy, keď bolo treba uverejniť inzerát na jej zadnej strane – poďakovanie, spomienku a pod. Márne sa kameloti prekrikovali na Národnej ulici – málokto si zakúpil. Tak si chceli kúpiť aspoň Camelky – no stánku už nebolo. Noviny boli drahé, papier tiež, ale najmä – nejaké nejapné spravodajstvo založené na tom, koľko mám v redakcii na stene vizitiek a ktorý kamarát mi kedy zavolá – že už je tlačovka s chlebíkmi. No tak toto prosto nenasycovalo a nesaturovalo čitateľský hlad po čítaní /a nielen peňazí počítaní/ bežného človeka, klientely dnešného to veka. Navyše – nájdeš aj na internete… dokonca aj s kari korením, presnejšie s cicinkárením, no nech sa nežením. Začalo byť jasné, že by tam malo byť aj niečo viacej a nielen spísať udalosť kronikárskym spôsobom – následne, keď už sa stala.

No a ešte – tie noviny – ja neviem, či ich nerobili zväčša protéžovaní amatéri, vyučení predavači atď., Lebo – u

Noviny pri schránkach sú síce zadarmo – no ale aj nadarmo. Nevadí, zídu sa aj na spodok do klietky pre kanáriky a škrečka. Občas ich občania aj bártrom zamenia v pojazdnom zbere papiera jedna k jednej. snímka autor

ž ani nie tak novinári, ako skôr novinoví vinári, no a potom ešte píšuci politici. A preto, tie noviny postupne – potupne nik nekupoval a ešte aj boli drahé. A tak, ako vravím, jedného hmlistého rána, nabehla partia chlapov v montérkach, milý stánok natvrdo nahodila na korbu nákladiaku – smerom do kovošrotu. Tá ulica osirela… Ale pribudol na nej ďalší pohrebák – v poradí už tretí. To aby si pre istotu vedel, keď ideš na návštevu do nemocnice. Aha, a aby som bol spravodajsky úplný a dôsledný, aby som odpovedal na všetkých päť žiaducich otázok – kto, čo, kde, kedy, ako a prečo – no tak musím ešte zmysluplne a dôstojne dodať, že tamto na tom kamennom plote z druhej strany toho krátera – tam ešte ostala z tých novín práve tá jedna rubrika. Avšak – no veď zase až tak nevadí – vlastnil ju už len pohrebný ústav vo svojej presklenej vitríne – za bezdomovcom. No a tá ulica potom už nebola zase až tak rušná, aspoň tak už moc nepôsobila. A ľudia na zastávke – už by si boli kúpili aj tie nejapné noviny, už by im boli dobré možno aj tie teplé časopisy. Pretože z dlhej chvíle odbiehali ani holuby spod tej zastávky k tej vitríne toho ústavu. Videli tam cudzie parté, no a potom ešte svoju vlastnú tvár v odraze skla ani v zrkadle. /Ach, jáj, prečo len Etruskovia, Chetiti – vynašli to klinové písmo? /Ach, jáj a prečo len vynašli tí Belgičania prvé noviny?/ A prečo Ján Guttemberg vynašiel tlačiarenský stroj? Ojoj. Veď dozvedeli sa vlastne iba to – v čo boli ochotní a schopní sami inzerovať a čo podľa nich bolo v živote /a v novinách/ to najdôležitejšie – uverejniť, alebo prečítať si. Totiž tvoje pohrebné antré – poslednú vetu o tebe, človeče – tvoj pohrebný inzerát a neskôr ešte toto isté, ale už len z náhrobného kameňa. Ach, jáj, choď do hája /urnového/ a teraz tam hájaj. Jediné, čo tu, na tomto svete po tebe ostalo – vytesané dve slová – ktoré aj tak po čase podnikateľsky zbrúsia – kameň sa stenší – a nahradia inými slovami – menom a priezviskom. Om, many padme hom. Á, do bá, ostalo tu po tebe tak ako si sa volal a k tomu ešte aj bez titulu – aby potomkovia ušetrili. Ahááá. Ajhľa. Kdehľa? Tuhľa. Ktože len toto uhrá?

Nikto, lebo keď prídeš

Po žurnaLISTYke zostali na Spanyolovej ulici v Žiline už len tie opadané LISTY na búde zástavky. snímka autor

domov – už vo vchode ťa čaká tá polacnejšia žurnalistika prestrčená rukou kamelota akoby do džúravého plota – cez dieru. Neviem, kto to vybavil, ale je tam prievan. Potkanco poľný i roľný už nazízali. Noviny sa rinô dolu poličkou, košom až na podlahu. Zväčša vo všetkých len samé inzeráty, alebo plachty a nimi sa nakoniec obklopí nejaký ten predvolebný portrét s komentárom riešiacim všetko na svete. No a toto je tá predstava niektorých katov, a ich bratov, poniektorých technokratov o tom, že čitateľ tu snáď padol z jahody či žul-nám-listy-na-lúke, teda predstava o žurnalistike.