Vtipná kritika

Toto som symbolicky našiel v búdkoknihe na Bôriku v parku v Žiline. Bolo to ešte v lete 2016. Začal som niečo šípiť, no po roku – mesiac pred pádom Markízy sa mi to aj prisnilo – sen s loďou. A teda, že Markíza padne. snímka autor

…a teda o mesiac skôr, než to oznámili médiá oficiálne. Ak mi niekto neverí, hravo si to môže preveriť v mojom albume s názvom MOJE SNY, ktorý sa nedá zmeniť. Je to ďalší album odo mňa, ktorý som si vymyslel sám a má povahu futurológie – videnia budúcnosti. Ten sen je z 11. augusta 2017 – sen. č. 14/2017, klik na foto a potom očíslované komenty vpravo. Tie nemožno meniť bez toho – že by to systém nevyhodnotil ako UPRAVENÉ. Jednoducho sa mi prisnilo, že sedím s nezvestným kolegom, redaktorom Paľom Rýpalom na majáku typu pevnosť Boyard a vidíme plávať po mori krásnu červenú korzársku plachetnicu stredoveku. Bola celá červená s bielymi plachtami a nádhernými červenými templárskými krížmi na plachtách. Ibaže sa zlomila na poly a utopila. Posledné, čo som videl, čo sa utopilo a mizlo pod hladinou – na pravoboku som videl čierne logo s nápisom MARKÍZA… Ale aké bolo moje prekvapenie, keď 20.9.2017 vyšiel tento článok http://www.topky.sk/cl/10/1657335/TV-Markiza-a-TV-Nova-su-na-predaj–Zaujem-maju-velke-financne-skupiny Píše sa v ňom, že TV je na predaj, zrejme už nebude v Blave…

S touto telkou som zažíval veľké celoživotné snenie – bol som tam vlastne – aj  keď som tam nebol. Niet divu – že ešte predtým, zažil som v lete 2016 toto, čo som aj zapísal do iného albumu s názvom Búdkokniha. Aj to sa dá preveriť..:

Keď som včera podvečer pri ceste z práce išiel okolo mojej známej predestinačnej a zázračnej búdkoknihy v parku na Bôriku Žilina – na stračej nôžke – bola v nej táto, povedal by som priam – symbolická knižka. Ale, čo to má znamenať? vravel som si. Aký symbol, akú predzvesť? Ide zomrieť táto herečka? /Dnes už 77-ročná Michéle Mercierová./ Alebo herec – známy templár a záhadný pracháč z románu – jej manžel – hrabě Geoffrey -de Peirac, ktorému zazávidel jeho prekrásnu ženu dokonca aj samotný kráľ až tak, že sa bezdôvodne urazil a odišiel zrána z hostiny?/Inak dnes už 88-ročný herec Robert Hossein./ Túto knihu tu niekto prosto odvliekol – už ju nechcel. Je to kniha mojej mladosti, ktorú sme mali doma. Málokde uvidíte takúto krásnu herečku…Netrúfal som si sem zavesiť žiadnu predestináciu. Ale aké bolo dnes večer moje prekvapenie, keď som zistil, že MARKÍZA MÁ DVADSAŤ ROKOV?

Viete, Markíza vznikla v roku 1996 a žilinská TV Sever končila približne v tom čase. /Po tom vzniklo aj kvantum rôznych dokonca i pastoračných periodík, ale keď som okolo nich krúžil – všetci sa tvárili akože – a čo nám lezieš do kapusty? / Ja som nezažil nikdy väčšie sklamanie, než TV Markíza. Naša žilinská TV Sever začínala asi tak v roku 1993, robil som tam až do jej skončenia všetko naraz – redaktora, kameramana, strihača, vysielacieho technika, moderátora, textára, scénaristu aj reklamného manažéra – asi dva roky. Potom nás mala prevziať Markíza, ale Rusko sa nedohodol s dnes už zosnulým riaditeľom Zdenkom Špi

Môj – dnes už nezvestný kolega z TV SEVER – Paľo Rýpal. Takmer všetci redaktorkovia, čo píšu knižky o mafii vravia do telky, že je už po ňom. Okrem nich píše o mafii už len jeden spoza mreží… Ale ja vravím, že nie je. Ja poviem – po čase – kto je Paľo Rýpal a nie tamtí bratislavskí frajeri, šéfredaktori, čo ho hnali do nezmyselných tipov… Len aby boli knižky, len aby sme boli slávni. No, čo sa tak dívate?

čákom… Časť kolegov sa tam dostala – ale ja – ANI ZA BOHA. Neviem, čo proti mne mali, bol som aj na konkurze. Postupne – vzdelanie som mal tak vysoké a rovnakú bratislavskú katedru žurnalistiky, ako vtedajší riaditeľ PhDr. Pavol Rusko – rozprával som sa s ním aj osobne – za boha nie. A čo vy tu, dobrý človeče, na našom konkurze… Ale aspoň je psychológ. /Po prevalení sa dnešných káuz mi to už došlo – prečo za boha nie. Oni svätých neberú…/ A tak som len sníval a ľudí z obrazu som považoval viacej za svojich kolegov, než za nejakých neznámych z pozície diváka. Za boha nie… Až neskôr sa o mne dozvedel aj šéfredaktor spravodajstva Lintner… Poslal mi osobne dopis, ktorý mám dodnes – aby som prosto prišiel, že sú na mňa veľmi zvedaví… Ale bolo už neskoro, bol som už asi veľmi urazený z toho, ako ma odparentúvali zo začiatku. Nedokázal som pochopiť, kto, čo, kde, kedy, ako a prečo môže byť novinár v tejto republike. A možno som sa už len hanbil – ísť tam dodatočne na nejaký ďalší konkurz – lebo som na nich už asi v tej dobe aj príliš napindal… Neviem.

Dokonca sa mi ešte pred pádom TV SEVER snívalo – leteli sme zo Žiliny celý TV Sever do Blavy Paľo Rýpal, Vladino Kollár – všetci, na malom bielom lietadle. Do značne význačnej Bratiskavy, kde si môžeš dať aj viedenskej kávy. No ale najednou, nad vŕškami letiska Hričov – to lietadlo začalo strácať výšku – na vŕškoch závisti a neprajnosti. Tak krásne, biele lietadlo… Pristáli sme na kopci – núdzovo. Ale pilot sa iba vyklonil z okienka a povedal: Je mi ľúto, ale z tohto kopca to už nerozbehnem tak, aby to vzlietlo. Všetci odišli a len ja osobne som tam ostal a tlačil som to lietadlo do toho zeleného kopca – na vrcholec. Išlo, ale bolo nado mňou ako obrovský biely kríž… Dotlačil som ho až na kopec hore. A vtedy ten pilot zase povedal to isté. Ja som vliezol dnu a povedal som, že ani bohovi odtiaľ neodídem. Spal tam ešte Karol Korňan, chlapík, ktorého s

om naučil vôbec zapnúť kameru u nás v TV Sever a sústavne som ho z úcty k šedinám uprednostňoval pred sebou. Lenže v noci prišla búrka, blato a vietor a to lietadlo sa začalo nakláňať z kopca dolu. Bočné okná už boli až na plafóne. Nechcel som, ale musel – otvoril som jedno okno hore ani poklop na tanku. A keď som sa naposledy pozrel dolu, Karol tam ešte len vyliezal zo spacáka a zaseklo sa mu vedľajšie okno. Zreval som na neho – nech vyskočí za mnou – ale on to už nestihol. . Keď som sa v poslednej chvíli odrazil od rámu okna – lietadlo padlo do priepaste pod kopec a ja som dopadol ešte na ten zelený kopec. A ako tak padalo dolu – jasne som videl, že má na krídle napísaný obrovský čierny nápis s logom: MARKÍZA. Potom ma z toho kopca hnali ešte akísi zamaskáčovaní kontráši lesom – no nechytili ma. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď v reáli po tom to sne – Karol tam začal robiť – asi o mesiac neskôr.

Ďakujem vám, páni novinári, za pomoc a ústretovosť. 🙂 pri napĺňaní mojich životných túžob. NIKOHO NIKDY PRED SEBA V NIČOM NEPÚŠŤAJTE, lebo inak skončíte narobení s tvrdými kontaktnými šošovkami v očiach na ulici či v call centre, kde vám budú za odmenu denne osem hodín na meraný čas po dvanásť rokov nadávať všetci priblblí zákazníci z celého Slovenska… No, čo sa tak dívate? A toto nikdy neuvidí žiadne novootvorené biskupstvo, žiaden pastoračný orgán. Ak ste dobrí – skapte. Inými slovami povedané? Naplní sa na vás ono príslovečné: Za dobrotu – na žebrotu. A ani Boh a ani všetci svätí vám nepomôžu. Rozumeli ste ma dobre? Ámen. Tu je ten zápis z môjho albumu, tu je ten sen o tej lodi, o ktorej som písal na začiatku. Klik sem. Ak by mal takéto obrazy, takéto videnie, dajme tomu v USA nejaký ten spiaci prorok Edgar Cayce – spravia z neho národnú ikonu a nosia ho po uliciach s vavrínovými vencami. Zaplavili by ním Panta rhei. A čo na Slovensku? Ach, jáj – iď do hája a tam si hájaj.  https://www.facebook.com/photo.php?fbid=2066332420053169&set=a.2066329896720088.1073741849.100000292938724&type=3&theater

Ak by sa to zdalo niekomu „akosi málo predvídania“ – nech si skopíruje do vyhľadávača na moju Modrú predestinačnú sovu https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1123206571032430&set=a.1204875502865536.1073741841.100000292938724&type=3&theater