Keď som ešte na vianočný čas napísal tento článok do blogu SME ako nový prispievateľ, všetci sa len tak začali dívať a bez komentáru ho prešli. Ó, aká nesúvisiaca a nehodná, neaktuálne téma pomyslel si vydavateľ. Získal dodnes až 78 čitateľov https://mintal.blog.sme.sk/c/472163/superstar-vianocna-hviezda-a-moznosti-duse.html Bolo to o ľudskom duchu, smrti, dúfaní, viere aj nekonečne… Ale ešte jeden deň predtým som zavesil do toho istého blogu tento článok. Bol to stav nielen súčasnej slovenskej žurnalistiky a pozícia dnešného novnára, ale aj vízia smrti, ktorá príde http://bignewspaper.blog.pravda.sk/2017/12/23/bola-raz-jedna-zurnalistika/ V blogu SME ho však big newspapers „nepoňali“ zahnali do kúta – na to najposlednejšie možné miesto z posledných a ani ho nedali do upútavky. Dali ho tak, akože ho neodporúčajú. Počkal som si 24 hodín, článok mal asi 15 zhliadnutí. I do mňa „vešli jedy“, článok som vo SME zmazal a dal som ho do blogu Pravdy. Tam ho poňali všetci… A vtedy sa ma jeden z Fb ľudí spýtal, kde je ten môj článok o žurnalistike. Povedal som mu, čo sa stalo a vtedy ma aj požiadal o priateľstvo. Je to novinár František Jedinák. Uistil som ho, že môj článok nebude mať 15 zhliadnutí, ale aspoň 1-tisíc. A tak sa aj stalo, dnes už má dokonca 1318 videní.
Čo chcem povedať? Tak média u nás niekedy vedú ľudia, ktorí nemajú tvorivý rozhľad, nevedia, s kým majú tú česť a ani to, odkiaľ fúka vietor. Dali to do rúk totálne mladých ľudí, ktorí tušia, čo sa deja až vtedy, keď už je po funuse… Nemajú záujem o témy, ktoré sú nové, nevšedné, tvorivé a esejistické s víziou futúra. Tvária sa, akoby im patril svet, akoby sa im nič nemohlo stať. Isteže – tématicky – stále mám na mysli zavraždenie novinára J. Kuciaka a M. Kušnírovú. Ako doktor žurnalistiky
a dnes už aj sociológ s absolútne praktickým prehľadom z denných telefónnych liniek z celého Slovenska vám môžem zodpovedne povedať, že nálada obyvateľstva, kedy by jeden do druhého najradšej skočil za akúkoľvek informáciu, či len gesto na ceste za volantom – no tak táto nálada tu je už dlho a celé to nedávno vyvrcholilo do súdneho procesu, kedy Házy ml. zbil na východe mládenca, ktorý odfotil predtým jeho auto a dal ho na stránky s názvom Parkujem ako debil. Bol z toho súd, tohto prípadu sa polícia chytila ihneď a aj súdy. Previnilec skončil za mrežami, pretože usvedčil sám seba – túto bitku zavesil na sociál
ne siete… Bolo to neprehliadnuteľné a svedčilo to o tom, čo všetko si dnes trúfa kde-kto urobiť… Ale nik si to ani nevšimol – okrem mňa http://www.tvnoviny.sk/domace/1902157_sud-s-hazym-ktory-zbil-mladika-za-jednu-fotku-nema-konca-obzalovany-odmietol-vypovedat?utm_source=markiza.sk&utm_medium=article&utm_content&utm_campaign=share
Veci sú naozaj veľmi ďaleko. Spoločnosť je z masovej informácie zbytočne napätá. Poviem ešte, že i mňa sa snažili na istých „veľmi vtipných stránkach“ totálne zosmiešniť a ponížiť. Ale asi pred mesiacom, napísal som spomínanému autorovi mail, aby dal, požiad
al vydavateľa – nech to dá dole. O to isté som požiadal vydavateľa. Žiadal som ho všemožne asi 5 ráz. Ani sa neozvali. Takisto redakcia, stránka spravovaná – prosím vás KÝM? Nakoniec sa ale mladík ukázal ako normálne chápavý človek a pochopil, že humor poznáme ako stotožňujúci, ironický, satirický a sarkastický – s očividnou nenávisťou. Takisto požiadal redakciu – a potom to už dali konečne dole… Čo chcem povedať? Nič, len zopakovať, že haterstvo, zloba, prenasledovanie a vzájomné postrkovanie sa na verejnosti nemá konca. Písanie, uverejňovanie vecí musí mať svoje hranice. Už v kolíske žurnalistiky – v Albióne vznikali rôzne seriózne veci, aj politické, vydávateľské pamflety – no a vláda cenzurovala noviny. Bol to boj o moc informácie. Ten beží všade dodnes. Netreba sa isteže – báť – ale na druhej strane, dobre si treba zvážiť čo, akú tému a s akým pátosom uve
rejním. Dodám len, že aj vo Francúzsku pred rokom vyvdavateľ totálne podceňoval všetko, myslel si, že žurnalistika nemá žiadnych hraníc a môže sa všetko – a vyvraždili tam celú, nie príliš známu redakciu Charlie Hebdo. Ľudia sa zbehli do ulíc a demonštrovali I am Charlye, I am Charlye! Áno, v poriadku, solidarita, lenže potom, neskôr do davov na tradičných trhoch vrazil kamión. Chcem pripomenúť, že toto sa nedeje len na Slovensku. Novinári sú v ohrození všade vo svete, ale o to horšie, že sa navzájom vôbec ani nepočúvajú. Idú s kožou na trh nielen svojou a podobne… A na toto by mali brať ohľad aj vydavatelia, včas ich usmerniť, netváriť sa, akože, nič sa ti nemôže stať, neboj, my ťa z prípadného súdneho procesu vytiahneme a podobné nezmysly. Ako je známe, ani dočasná policajná ochranka nič nerieši do budúcnosti. Nedávno mi jeden napísal, či chcem, aby sa písalo tak, aby aj vlk bol sýty – aj ovca zostala celá. Neviem, ale určite netreba písať tak, aby vlk ostal celý, ešte aj nažratý, ale obetné baránky neostali vôbec, neprežili. Ja som aspoň ukazoval stav novinárstva a dve hodiny predtým ako našli zavraždených som zavesil svoju staršiu analýzu pomerov v redakciách – akoby som všetko predvídal. Nepočúvame sa – aj o tomto je sociológia – vyňuchať, že „vlk je v reči“ niečo v spoločnosti hrozíhttp://bignewspaper.blog.pravda.sk/2018/02/25/japonski-vedci-vynasli-pristroj-na-vyhladavanie-hribov/
A na záver – keď som išiel v piatok domov – konečne sa rozhoreli sviečky aj pred materskou loďou Aktualít.sk, kde mladý novinár pracoval – teda pred budovou Azet v Žiline. Sorry, ale na môj vkus, trošku neskoro… Zaujímavé, že v meste horeli už deň aj dva predtým – pred synagógou, na námestí, aj indehttps://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/2460891363930604/
Záverom už len toto – moja nová sociologická vízia: Predpokladám, že čoskoro výjde kniha pod názvom 138 článkov Jána Kuciaka!