Oni furt len zahusťujú tú menu – až tak, že napokon stráca reálnu svoju kúpnu silu, hodnotu.
Išiel som si kúpiť na chodbu do automatu dobožku. Vypadol mi vydávok – 50 centi. Vyletel až von a zgúľal sa o poschodie nižšie, tú mincu som tam ale videl.
Áá, kašlem na ňu – napadlo mi. Ale zároveň mi napadla aj parémia kámoša, čo robil v banke: Kto nie je hoden malých peňazí, nie je hoden ani veľkých. Som poverčivý, a tak som tam pre ňu išiel. Po ceste som si uvedomil, že: Nechal by si tam kedysi zo starej meny ležať len tak 15 korún?! Len preto, že je teplo a tebe sa nechce ísť „pre drobné“!? Nie, nenechal!!! Skočil by som za nimi hádam aj šípku z tých schodov, aby mi ich prievan niekam neuchytil. No pohol by som za nimi fest riťou. Takú to malo predtým tovarovú hodnotu… No ale čo si dnes kúpiš za „tie drobné“?
A fakt – veď tá naša mena je nenápadne časom už tak zdecimovaná, hodnota eura tak sadisticky padla, že to až nie je pekné.
Ide žobrák po ulici: „Ujóo, pomôžte mi, som hladný…“ Dáš mu 40 centov – už nachystaných vo vrecku, aby si sa ho narýchlo zbavil. Aby si vôbec aj nestratil apetít. A on ich zráta na dlani a povie: „Ujóo, ale ešte mi trocha viacej pomôžte…“ Do kelu, veď už aj on vie, že za toto nič nekúpi.
Keď bola zmena meny, myslel som si, že hodím dukát – Euro – niekde na stôl zazvoní to, zaleskne sa to a každý sa z tejto kráľovskej mince pôjde zo mňa doma, no najmä vo svete podrbať. Ale opak je pravdou. Reálne dnes zarábate na 500 zmrzlín mesačne. Za socializmu sa zarábalo nástupným platom 1300 korún – robilo sa teda za 1300 zmrzlín mesačne… No svine nás zase len odrbali aj s ich big euromenou. Môžete ísť do riti s takýmto vašim kapitaliszmom, vy úžercíci špinaví. Špekulujete jak Beta… nechcem tu povedať, že s čím. Veď to už ani žebrákovi nestačí.