Nová iniciatíva za bicykel? Ale prečo až teraz?

Mohla prísť už skôr. Mohol som nenápadne zakryť svoj niekdajší handycap, ktorý som mal ani starý cap…. A nielen ja. Totiž, veľmi často mi v poslednej dobre prenikne zo spravodajstva akási novodobá výzva občianskych aktivistov – aby sme sa vrátili, aby sme len pre boha živého – zase len začali chodiť do roboty aj inde – už ani nie tak na autách, ako NA BICYKLI. Veľmi sa v duchu uchechtnem: NAJEDNOU? A hneď si aj spomeniem, čo všetko som ja musel v živote urobiť, ako som sa musel zadĺžiť, ako nízko som musel klesnúť v zamestnaní – aby som sa ako biedny a chudebný novínár – zrovnoprávnil s „bežným“ obyvateľstvom… Ako som šetril, ako som sa zadĺžil, jedna karta platila dlh za druhú a podobne. Veritelia už-už ukazovali aj z druhej strany cesty na hodinky – klepali si na ne, jasne mi dávali najavo, že už – už mám konečne zaplatiť ďalšiu splátku. Ach, jáj. Máme tu síce v republike piatu kolónu automobilizmu. Všetky svetové automobilky si tu urobili svoju zlatú baňu, svoj Klondaik. Nie každý si však môže dovoliť zakúpiť si inak nelacný artikel, patriaci do sveta múzea techniky, zvaný niekedy aj automobil. NIKDY nezabudnem na to, ako som pred takými 15-timi rokmi, kedy sa začal veľký automobilový blázninec – ako som mal takmer denne vyhadzované na oči, že nemám auto. Všade, kde som prišiel urobiť ako novinár interview – dokonca aj lekári – pristúpili k oknu, strčili dva prsty medzi žalúzie, pootočili nimi z horizontálnej do vertikálnej roivny, aby vznikla špára – a cez tú špáru sa pozreli na parkovisko s údesom v hlase a obzretím sa na mňa: A kde máte automobil? Tak toto bol trapas jak noha – horšej otázky som v živote nezažil. Trpel som komplexami jak zviera. Rozhodol som sa zvrátiť svoj biedny osud. Šetril som jak sviňa – postupne sa to podarilo, ale osobne som potil krv. A nielen ja. Tieto invektívy pocítili zrejme aj iní novinári na vlastnej koži, lebo tiež – súbežne somnou začali kupovať autá jak voly na rohy – aj na leasing… Hromadne vymieňali svoje nehanebné, vŕzdavé a pišťavé kostitrasy za autá. Zvláštne, že dovtedy chodili mnohí len na BICYKLI. A teraz si predstavte – všetci sme tu rozhýbali tieto všetky automobilky sveta nielen na Slovensku a oni – občianski aktivisti – začnú sa tu ondiať, že máme už zase začať chodiť na bicykli. škoda, že ma nenapadla už vtedy v tej ordinácii takáto milá a filantropická výhovorka: Viete, ja nechodím autom, lebo chcem šetriť náš drahocenný vzduch. Verte mi, nie som žebrák, ktorý sa v živote nezmohol ani len na auto… A ešte: veď , čo tí novinári, ktorí sa po mne zopičili a svoje rozhegané a rozpišťané staré sajgy vymenili za nové autá? Niektorí si dokonca kúpili taký model, ako som mal ja… Tak toto – výmenu áut za bicykle teraz zase nazad – tak to by som si teda nevzal na zodpovednosť. Predtým ste mali kričať o zdravom štýle života a ovzdušia. Keď sa mi to hodilo. A keby to aspoň toľko nestálo. Kedysi – Ukrajina – šlo to aj sto rokov, aj ožran sa mohol vyvaliť do jamy s ním – šlo to a šlo to – bez servisu. Pri najhoršom len malá, príručná olejnička. A dnes? Servis bicykla stojí vždy takmer toľko, ako nový bicykel… Nie, ďakujem za iniciatívu. Prejdem ja len pekne-krásne autom…