Niekedy je štatistika – platov – hrozne veľká šlamastika

13. februára 2018, bignewspaper, Nezaradené

Tak koľko asi tak majú – vyberú?A kde nás tak najviac tlačí topánka? V bankomate! Ilustračná snímka autor článku

Životná úroveň je taká, aká je. Nik nevie presne, aká. Iste nevie ani samotný Karel Gott vo svojej piesni: Je jaká je. Ale možno predsalen by ktosi vedel. Totiž, bankári – večne uhladení profíci s pleciami jak vešiaky. A bankárky – pekné dievčatá pri pultoch, kde zabúda na to, prečo práve prišiel nejeden zákazník. Tie však údaje neposkytnú a neposkytnú. Nuž, natíska sa otázka, ako urobiť na verifikovateľnej báze solídny prieskum o stave financií bežných občanov v bežnom meste, štáte? Ale, našiel by sa: prieskum na „jedno hrábnutie“. Vlastnoručne ako rukolapný dôkaz.

Je veľkým šťastím pre investigatívnu žurnalistiku, že títo bankári a tieto bankárky zariadili, aby sa im priveľa bežných netlačilo priamo v priestoroch interiérov. Tam sú viac vítaní tí, so vznešenejšími spôsobmi. Veď, poznáte to. Dávno už preto zaviedli takzvané bankomaty, ktoré sa rozrástli a postupne začali byť aj navzájom kompatibilné. Dobrý prvok v evidencii a promptnosti naplnenia bežných finančných potrieb bol korunovaný úspechom. Sem-tam nejaká tá zhltnutá kartička, sem tam nejaký ten šmelinár v pokuse vybrať vám z konta financie, ale, dobre, v zásade. Sem tam aj bankomatová mafia, ale inak… Osvedčilo sa.

Bankomaty sú väčšie, menšie, prehľadnejšie i neprehľadnejšie, strieborné, tmavé, matné a lesklé, vyumývané – naduté i pokorené – ba občas aj závistlivo opľuté. Prosto, aké len chcete. S plentou, bez plenty, ale najmä – aj s odkladacím smetným košíkom pre lístky. Napohľad nejapný lístok (potvrdenie) o stave vášho konta však môže byť pozoruhodným sociologickým údajom. A tak som do takéhoto kontajnéra v záujme vedy, prieskumu a spravodlivosti – ku koncu mesiaca január – nehanebne „hrábol“. Štatistika na jedno hrábnutie obsahovala dvadsaťdeväť lístočkov o stave vášho konta. Samozrejme, že som sa hanbil, ale aj robotu si treba urobiť a dostať za ňu výplatu. A výsledok hrábnutia? Strašné – ako tie vrabce strešné. Vidím vás – všetci do jedného chodíte po ulici ani najväčší newspaperi tejto bezinvenčnej periférie… Pretvarujete sa – len aby sme v hanbe neostali, ale pritom… Ľudia, ale veď vy v podstate nemáte na kontách žiadne peniaze!

Medzi lístočkami sa našiel i použitý lístok na autobus (samozrejme polovičný) a odkaz písaný tlačeným písmom – čuduj sa svete – oslovenie bolo oddelené čiarkou: „Maťa, máš prísť na E 311. Pasta I.“ Len jeden jediný lístok bol znehodnotený a teda zabezpečený voči prečítaniu. No aj tak sa dal poskladať, prečítať. Ale všetky boli svorne pokrčené (to nestačí). Hm, slovenská mentalita. Ľudia vyberajú svoje skromné úspory najmä okolo obeda. (Raz – darmo, veď všetko, vrátane lásky ide cez žalúdok, a tak akékoľvek úsporné predsavzatie padá zhruba v štádiu slnečnej kulminácie dňa.) Vyberajú však aj okolo polnoci – pozrimeže – rovných sto eur – (ktovie načo?), občas i ráno. Čísla transakcií sa pohybovali v strede medzi 10 – 30 Eur. Takmer všetky z transakcií boli výbery v hotovosti. Pravda, občas sa niekto aj „nechytal“ pretože mu na konte ostávalo primálo, napríklad 2 eura. Máte tam zväčša tak pod 200 eur. Ale aj oveľa – oveľa menej. Len jediná svetlá výnimka, zostatok bez výberu – 2000 Eur. Impozantné.

Prepáčte mi, že som takto natvrdo zaútočil na vaše údaje. To som robieval v začiatkoch svojej novinárskej práce pred časom. Vtedy sme sa v redakcii Cieľ spoločne s vami smiali na takýchto reportážach. Dnes moc do smiechu nie je. Iste, v bankách pribudli rôzne čiary diskrétnosti či pípacie a blikacie informačné systémy, ktoré vás tak vypípajú, až sa vám zdá že vás vypískali. A priznám sa, mne z nich občas i pípa a bliká. Najmä v noci. Jednoducho si pripadám ako filmový Chaplin v starých kapitalistických bankách Albiónu. Čo na tom, aj ja sa v ústave financií tvárim konzervatívne, ba aristokraticky. Aj ja, tak ako ostatní – keď som už pri okienku s krásnou dámou, nakloním sa k nej sebavedome ale vzadu podvedome prehodím nohu cez nohu, akoby chvost. Je to gesto kvázi – Chuck Norris, ktorým sa niečo zakrýva, ale aj prezrádza. Totiž, holá riť. Márne sa kedysi Smeráci – zväzáci dali takto odfotiť na bilbordy pred voľbami… Nič také DODNES nevyriešili. Teda, okrem seba. Ale čo – veď to dievča totiž vidí v počítači, ako sme občas reálne na tom. A domyslí si, že odtiaľto pobežím rovno na desať deka tresky. Podobne, ako po zatrúbení parnej sirény žilinskej Sloveny o druhej hodine popoludní za socializmu, kedy vybehla celá fabrika na Masaryčku, kde ju v Rybe predávali bez peňazí – na lístok – pripísaním ceny za tresku, dva rožky a malinovku pri pulte. /Platilo sa až pri búdke – okienku na odchode – pri výstupnej bráne. – To aby to už-už pripomínalo komunizmus, kedy malo byť všetko zadarmo… / Na stojáka – to aby si sa príliš nezasedel a rýchlo sa vystriedalo stravovanie národa. A v horúčavách smrdela celá ulica ani vyschnutá v lete Kysuca s krútidlom Váhu v budatínskom zámku. Lebo ryba smrdela od chvosta. Vtedy totiž – rovnako ako dnes – čarovala ryba, aby bola – vznikla kdesi dáka-tá  štatistická chyba… To len tento zatracený Lojzo im to tu zase takto natvrdo vykrámil… Peňazí nikde. / Pravda, dnes – tých kariet v peňaženke, ako stará kartárka… Už viacej než bankoviek. Ten svet peňazí – hoci v kravate – to nie je len finančná šťuka či žralok, ale jednoducho len veľký sviniar.