„No dobre,“ odvetil som: Ale veď mnohí si ju nevzali a potom zase nemali kde spávať…

Nevyspytateľná situácia. Apórie prvých filozofov. Rýchlonohý Achiles nikdy nedobehne korytnačku, lebo len čo urobí jeden krok, korytnačka urobí ďalší a tak sa síce vzdialenosti skracujú, ale on ju nikdy nedobehne. Takto to videli v staroveku v antike.

Nič teda nie je dobré – lebo nezaspíš /v novom dome zaťažený splátkami/, alebo si naopak nepospíš /nemáš vlastnú strechu nad hlavou, si vlastne bezdomovec bez domova/. Ani zobrať si pôžičku a ani nezobrať. Ani z voza, ani na voz.

Ách, tá večná strecha nad hlavou. Naši západní bratia nás učia, že podnikanie, to je vlastne odvaha. A pozrime sa, skutočne: slovo podnikanie možno preložiť ako ENTERPRISING. Ale to isté slovo znamená aj odvahu. Synonymum, zvláštne.

Inak áno, veď kedysi sa tu rozdávali za korunu majetky, a celé budovy aj nejapnému Džuzovi. Stačilo, ak mal odvahu, respektíve nemal vedomosti a teda ani strach z toho, čo ho čaká, ak sa na jeho podnikanie a budovanie budov niekto pozrie zblízka. Ale nepozrel sa. Bolo totiž treba rozbehnúť nejako súkromný sektor a zrušiť socializmus za každú cenu aj s jeho plánovaným hospodárstvom a nahradiť to trhavým sa trhom.

Starí komouši postavili svoj plán na budovaní budov pre ľudí, aby mali strechu nad hlavou. Po anglicky building industry – stavebný priemysel. A šlo to. Každý /okrem mňa, keď sme už pri tom/ mal ihneď pridelený byt – lebo boli vybudované veľké sídliská. Ja som dostal byt, na ktorý som mal inak právo -och, ich, až po rokoch 7-mich. Posúvali ma v poradovníku stále dozadu. Až ma predbehlo celé sídlisko – desaťtisícové. Zistil som to podľa čísla členského družstevného preukazu. Nakoniec som sa ocitol v poslednom paneláku na poslednom poschodí a v poslednom vchode… Sláva ti slávne bytové naša družstvo. Nevadí, ale aspoň som si vždy povedal pravdu. A ten výhľad na hory z okraja mesta dnes stojí za to. Akoby to ktosi videl a odmenil ma. Mnohí sa pozerajú dnes už len do okien susedov… Ale aj tak dobre.

Ale to je jedno. Starý komunisti netušili, že sa to zvrtne a začne sa budovať strojársky priemysel. Je to tu prosto už postavené na strojárskom priemysle. Dokonca automobilovom. Nie je to ako za našich mladých čias. Najprv byt, potom splácanie bytu a potom až auto, až keď už boli deti veľké a tak na záhradu jazdili vlastným autom vlastne už až impotenti. Bez detí – lebo tie medzitým odrástli. Dnes je to postavené inak. Kúpiš si audinu kráľovskej modrej farby, zájdeš na diskotéku, nabalíš – a čo bude potom – to sa uvidí. Aj v biblii sa píše – zajtrajšok sa o seba postará. Lenže ten zajtrajšok môže občas privodiť aj nemalý šok. Musíš predsa zabezpečiť ženu s deťmi strechou nad hlavou. Audinu možno aj predáš – pod cenu – na rýchlo. Ale nebude to stačiť. Vezmeš si aj pôžičku, hypotéku – na bývanie. A podľa skúseností tamtoho uja zo začiatku tohto príbehu – nebudeš ani spávať. Zvláštne. No ale keď ju máš rád – tú z tej diskotéky – tak si ju predsa vezmeš aj na pôžičku, či nie?

Je to o odvahe, enterprising. Ale horšie by bolo, ak by si ju nemal rád…

A teraz to najdôležitejšie: Kedysi stál trojizbový družstevný byt 30tisíc. Dostal si 50tisíc mladomanželskú pôžičku s miernym úrokom, ale mohol si ho dostať aj bezúročne. Bola aj družstevnostabilizačná politika, a ak si sa zaviazal pracovať v podniku, dali ti naň 10tisíc nenávratnej pôžičky. Štátne byty boli pritom zadarmo. Keď padol socializmus – kto mal družstevnostabilizačný byt a bol prepustený z dôvodu zmien – polovica ľudí – už nemusel dosplácať pôžičku a takisto ho mal ZADARMO. Mohol, no nemusel si ho odkúpiť – postupne ho aj tak vlastnil súkromne.

Byt stál 30tisíc korún, zarábalo sa v nástupnom plate asi tisíc korún v čistom. 30 delené tisíc rovná sa tridsať platov – si naň potreboval. Dnes taký istý byt stojí v krajskom meste 80tisíc Eur. Plat je 400 Eur. Potrebuješ naň 200 platov, čo je o 170 platov viac ako kedysi. TAK ČO MI CHCETE POVEDAŤ? Autá sú dnes trochu lacnejšie – ale v aute si nezaložíš rodinu…

Zasaď strom, postav dom, vraveli starí Slovania. Ale dnes je to fakt už iné. Kúp si auto z nejakej automobilky a nabaľ impozantne nejakú na nejakej diskotéke. Živelne – a potom sa už uvidí. Rozmach automobilizmu na Slovensku. Výborne. Môžeš tam aj pracovať, drieť za pár eur ani vôl. Ale čo ak ten veľký cirkus jedného dňa stiahne svoje vratiplachty, zroluje svoje šapitó – a posunie sa o niečo ďalej, do ešte hladovejších oblastí, napríklad viacej za východnú hranicu? A ty budeš mať asi tak uprostred hypotéky? Enterprising, odvahu, chlapče, odvahu. Si predsa nikde tu blízko od Váhu, alebo nie?

Minule jeden filozof povedal, že človek je pohlavný úd automobilov. Prosto preto, lebo ich stále vyrába. Technokrati uhlia a ocele dalo dokopy svoje cylindre za stolom a vznikla únia, ktorá vyrába a vyrába – stroje. A premiér už na každé krajské mesto plánuje aj dve automobilky, volá do nich už aj štrajkokazov z iných krajín. No dobre – im sa to oplatí – Rumunom a pod – robiť tu za tie platy – prídu domov a sú králi. No ale potom aj nám dajte tie ceny potravín a ostatné ceny tak, ako sú v Rumunsku. Otvárame nové motorárne. Pre koho?  Kruci fix, robil z vás niekto už v motorárni? Alebo na podvozkoch ťažkých strojov v Hornom Hričove? Nie? Zvláštne. Ja bych tam nechal aspoň chvíľu robiť napríklad premiéra aj Jána Slotu, ktorý si myslí, že to tu nejako zvlášť spasil s KIOu. Toto sú nové možnosti?

Riziko „podnikania“. Lenže už aj riziko žitia a existencie, rozvoja mladých ľudí, rodín vôbec – či nie?

Ťažké veci, Lolo, nepíš stále len také ťažké veci – hovoria mi všetci celý život. A čo mám písať? Smiať sa ako pi.. sobote a pozerať na to, ako nás tu devastujú? A ešte si myslia, že sú nejakí big newspapers, big popular singers? Vyvážať na motorkách herečky z divadla – naplnenie osobných ambícií, snov z mladosti? Ale dedkovia, do kelu… A čo národ? Veď pravda už nie je ani len v cirkvi – viď. arcibiskup Bezák. To naozaj budú písať a budú vystupovať na verejnosti – aj v cirkevných periodikách len tí, ktorí si to zaplatia a zúročia pri najbližšej politickej kampani? Enterprising, chlapče, odvaha.

Kedysi chytili v meste jedného opitého bezdomovca. A zavreli ho na záchytku a bolo všetko zmysluplne a dôstojne poriešené. Ale aj tak si myslím, že navzdory zvieracej kazajke mal aspoň ľudskú strechu nad hlavou. Ľudskú strechu – a bez strachu – a nie toto šapitó. Chapito? Chce to zase building industry, mať strechu. Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu – lebo žiadnu nemám…