Naháňali obyčajného človeka. Farizeji, koryfeji, mocibažníci. Naháňali a štvali ho doma, na ulici v parku. Až sa na ostatok pozastavil. I povšimnúc si vlastného tieňa zistil, že sa celý život iba chveje o svoj biedny život. Teda nežije. Nuž, neostávalo iné, než obliecť tepláky a trénovať.
A len čo vbehol zo sídliska do lesa, začul, ako vietor rovno do ksichtu mu zrehlil sa. A navôkol i zvláštne inotaje, úplne, ako keď sa človek štyridsať dní málo naje. a kričí pravdu. Tak preskočil potok – ŽBLNK. Desné, ale v podstate aj pomerne presné – ako keď ťa prenasleduje podvodnícky smradliak – presnejšie skunk. A tam trochu ďalej, už medzi kriakmi, zaviala ho taká fujavica. Evidentne, ako keď ťa úžerník tu z peňazí len cicá. A v daždi vŕbových prútov ho po hrbe voľačo šľahlo – celkom, ako keď ťa z tohoto tu všetkého už naplo, nahlo. Pravda, i v zákrute na slnku sa objavilo roztopené BLATO V MELUZÍNACH, ACH. Ako keď militantní filantropi zrušia zbrojný priemysel, prácu, no vzápätí treba ísť do NATO V LIMUZÍNACH, BACH.
Na kopci sa trochu postáva, a prišiel tu na iné myšlienky. Takmer, ako keď ti ostáva nie ani tak sláva, Bratislava, ale len holé lúky, pasienky. I v kôre stromu zjastril také vysušené kukly, dafnie – no prosto, EUnárod po vstupe to do únie. A lizol si aj trochu snehu – doping, brrr, áno, sľúbili sme si lásku, nehu, no v poniektorých továrňach vládne len tupý mobbing. Grrrrrrrrr. Potom sa rozbehol dolu poľom, kde diviaky fárajú a nocou riadili, ako keď protežovaní tárajú, že sami sa tu pre-sadili. Šprintoval aj tieňom stromových alejí, ozaj, takmer, ako keď v lufte obdržíš dva–tri bosorácke údery frazeologickými zrastami začínajúcimi časticou bodaj. Naostatok sa zakvačil na takom chatrnom konári, presne, ako keď ťa celý život manipulujú dajakí luhári. A keď ho naháňali roľníci a robotníci pri lune, že oziminy pošliape, v najbližšej zmizol on borovici, korune (bo na zemi nič nechápe). A zdola naň nakričali rozmanité apropo-tézy, už. Hľa, kam ho len zavrátili v zmysle antropogenézy? Čuš!