Kedysi som videl taký stredoveký film – rozprávku. Dvaja sa šermovali a jeden stratil meč. „Meeeč!,“ skríkol tej jeden na svojho sluhu. A sluha, namiesto toho, aby mu hodil náhradný, vlastný – začal len bezradne mečať ako ovca. Nepochopil, nepoňal. Bol vychovávaný stádovito.

     Raz som napísal takúto parémiu: Chceli sme mať dvojnásobné platy, no nemáme riadne ani len jednonásobné. Je nezamestnanosť, nedostatok pracovných pozícií – no každý nám odporúča neleniť a mať aj dve-tri roboty… Ale kde ich vziať, keď je štatisticky nedostatok pracovných miest? Alebo odrazu sú tu všade a to dokonca pre každého aj zo dve? /A to sa zas týka little Dzurindu, ktorý chodil na bicykli a sľuboval dvojnásobné platy./

     Každý politik natrepe – jedna väčšia hovädzina, bujačina, volovina, kravina a capina ako tá druhá, nacigáni – svetlé zajtrajšky – len aby ho každý stádovito nasledoval ani dušpastiera. Ale zajtrajšky si porieši iba pre seba. Ojundá nás.

     A potom som napísal ešte takúto parémiu: Chceli sme mať Západ – máme však len Zapadákov. Chceli sme mať druhé Švajčiarsko, no máme len Ovčiarsko. /To sa týka old Mečiara, ktorý v čase svojej moci – sľuboval vybudovať tu, na Slovensku, nové Švajčiarsko…

     Nerád píšem o politikoch. Ale poviem vám, že jeden začal akosi v poslednom čase moc mečať a ironizuje do kamery, vraj, čo s ním už len chceme, vraj on teraz už len na dôchodku pasie ovce… A toto asi aj rozkokrhalo jeho oponentúru „přijmulo ji k činnosti“ a k ďalšiemu pokusu o zrušenie amnestii. Asi mal byť radšej ticho – no nemal mu kto poradiť.

     No a premiér – ten sa začína prejavovať čoraz viacej ako big milovník žien a vína – anakreónska literatúra – so svojou sekretárkou, A skutočne – zdá sa, že keďže nemá hrad /rozumej prezidentské kreslo/ no tak zrejme preto v predstihu a pre istotu ako satisfakcia – aspoň len niečo z toho hradu – záhradu a v nej s trpaslíkmi big vinohrad – pertraktovaný Dzurindom už v minulosti. No, áno poistil sa, ak by niečo nevyšlo. Každý si hudie svoje a vraj robí niečo pre ľudí. Urobím aj ja. Asi takto:

     Pred týždňom dávali na Markíze, že Slovensko chorľavie. Ou – aký nesmierny objav a fakt – úplne nečakané. Ono, ako – to je super, že sa tu dokážeme takto naháňať, podnikatelia robia aj po nociach, aj 15 hodín denne aj viac. Ľudia vo firmách sa naháňajú, aby boli sebestační, aby dobiehali Západ s produktivitou práce. Lenže – nič v živote neunáhliš, miera opotrebovanosti ťa dobehne. Fyzikálne a biofyzikálne platí toto: Ak sa za unaháňané peniaze nedokážeš dodatočne zrekreovať, vyvaliť sa za ne aspoň raz za rok na dovolenke v mori, alebo v bahenných terapeutických zábaloch kúpeľov dajme tomu Rajeckých Teplíc či Piešťan – no tak sa potom ale radšej ani nenaháňaj, lebo iba čo prichádzaš o svoju osobnú energetickú bilanciu a chradneš – dávaš zadarmo svoju energiu niekomu, kto ťa ženie ani bujaka – len aby sám vykoristil, zbohatol… Inak povedané – nedajte sa zase až takto naháňať Západom a menežérmi – menej žermi /presnejšie viacžermi/. Nedajte im robiť na sebe pokusy. Kľud, pokojnejšie, lebo inak pôjdeme celá naša generácia do nie ani tak starobných, ale rovno do invalidných dôchodkov, prípadne nedobrovoľne nastúpime do takého čierneho dreveného člna – ponorky – s vekom na pánty, a to bez prievozníka z rieky Styx. Pretože vám pre neho neostane ani len tá posledná neušetrená minca. A old Mečiar sa bude smiať – pretože dávno predpovedal, že ľudia budú padať – odpadávať priamo v zamestnaní, alebo na ulici…