V Žiline pri domci – foto: autor
V Žiline pri domci – foto: autor
Stáli sme na chodníkoch križovatky v Žiline pri Domci. Ja, Šibnutý a tí Ostatní. Svietila červená, a tak sme sa správali, ako nás odjakživa učili: ak svieti červená – treba stáť, po rozsvietení zelenej – možno ísť. (Ó, aký je život krásny, taký jednoznačný, plánovateľný, zelenočervený.) Zvláštne, jeden vynález výskumného ústavu dopravy a všetko je zmysluplne a dôstoje „poriešené“. Ibaže, čo čert nechcel, zľava a ani sprava na tristo metrov nič nešlo. Ba ani len žiadny amatérsky cyklista v duchu neasocioval svoju vysnívanú epopeju vjazdu do pomyselného cieľa pelotónu mieru v tiahlom brehu od nemocnice s burácajúcim davom špaliera. Len jeden samopojazdný drožkár s káričkou naloženou kartónovými krabicami sa terigal po ceste. A tak sme tam, teda, navzdory rýchlosti doby – neochvejne stáli.
Škoda však, že len dovtedy, kým si jeden z nás odrazu nespomenul, že v zelovoci je otvorené len do šiestej a on ešte nemá zemiaky na podlesniaky. No, niežeby časový hendikep nedokázal zneškodniť dodatočným šprintom po Bulvári, avšak prečo nevyraziť ihneď? A možno i vplyvom jeho nepokoja, telepaticky začala táto jalová situácia liezť na nervy i Ostatným. Každý však čakal na toho iného. Nik nechcel byť prvý. Ešte chvíľka napätia a… Iste. Práve sa jeden pokusný králik, čo ľúbi zemiakové placky na večeru, pustil do prechádzania na červenú. Bolo to ako povel. A vzhľadom na to, že ani pod laubňami nebol ukrytý nijaký uniformovaný v bielej čapici, ktorý by trúfalca zavrátil, a tým zjednal nápravu – bolo rozhodnuté. Na báze sloganu o zaváhaní a následnom nejedení, ktorý uzrel svetlo sveta niekde za plotom kasární, všetci sa stádovito pustili do neoprávneného prechádzania cesty. A keďže som ani je nechcel ostať Iný – Ostatný, položil som ľavačku na zebru. Lenže, vtedy som ho zbadal. A to ma zarazilo. Stál na opačnej strane. Mal vykrútenú polovičku tváre a nechápavo hľadel – striedavo na červeného panáčika a striedavo na chaoticky sa premiestňujúci dav. Áno, bol to on – Šibnutý. Pri pohľade na jeho zmätok zachvátila ma hrozná dilema: ostať, alebo prejsť? Veď, čo si len o nás všetkých pomyslí Šibnutý, ak by sme prešli na červenú? (Že sa nám znormálnieva?) A čo si len o nás dvoch pomyslia tí Ostatní, ak by sme sa rozhodli neprechádzať?
Ešte chvíľka napätia a… Stiahol som nohu naspäť na chodník, pozorujúc človeka oproti. Všimol si to a upokojil sa. O chvíľu už veselo žiaril zelený panáčik semaforu. A keď sme v strede vozovky prechádzali popri sebe, akoby mi ktosi poďakoval. Nuž, poberajúc sa domov, zašiel som na zastávku autobusu, ktorá sa nachádza asi tak dvadsať metrov od tejto pozoruhodnej, na fejtóny bohatej križovatky. V spoločnosti Ostatných, ktorí sa ešte pred chvíľou náramne kamsi ponáhľali, počkal som si na ten môj spoj minimálne štvrť hodinu. Ale ani v autobuse mi nedali pokoja. (Á, sakra! Sakrálne sa zaraz zmenilo tu v profánne.) Celou cestou ma totiž nenápadne pozorovali – bosorovali – vraj, či i ja nie som (náhodou) Šibnutý.