Staré lipy uprostred poľa zahalil kŕdeľ vrán. Prvú obsadili čierne, druhú popolavé. A keď už v jesennej večernej idylke utíchali ich večné zvady, z tmavých mrakov sa voľačo znášalo k zemi. Bolo to veľké ako ony, len celé snehobiele. Vrany zmĺkli. O chvíľu už krúžil nad korunami legendárny albín, biela vrana – samotár. I chcel si najskôr sadnúť medzi […]
Pokračovanie článku