Vtipná kritika

PUSTEVNY – valašské múzeum – Valašské Medziřičí – drevená honosná horská osada minulosti aj s horským hotelem. Krajšie než v Mrázikovi – rozprávke. Celý komplex. Tady jsem dělal i tady jsem byl – jsem všudebílek. Né ovšem na dovolence – to som už nebol od roku 1989.  Ale ještě za socializmu, když jsem měl tak kolem dvaceti let. Opravovali sme v rámci pridruženej výroby JRD Zákopčie henté drevené vilky – Maměnka a podobné názvy. Partia chlapov zo Zákopčia – no nech ťa boh chráni. Dreli jak vlci, 10 hodín denne, pivo si cez deň už vtedy nemohol vypiť. Ale odchádzali sme domov už vo štvrtok večer a mali sme predĺžený víkend. Ja som s nimi vtedy – taký 68 kg sušeň z mesta – normálne stíhal robiť rukami a to mi ešte zavesili na krk nákladné auto IFU, ktorú som im spojazdnil a naštartoval, dal do kopy. Trvalo mi to dva zimné mesiace v družstevných dielňach – takmer kravín a n

Môj pas Valaského kráľovstva od Bolka Polívku. Dali mi ho už v demokracii – najviacej ma zarazilo jeho číslo, ktoré mi náhodne vyšlo 39999 🙂

ik mi pri tom nepomohol. To auto tam bolo celé rozfajčené a rozkradnuté, stálo tam v kúte dielne dva roky… Každý sa len uškŕňal.. to henten malý ho chce sám opraviť? Hehehe – lup do seba „poľ“ deci s hlavou v ponku na kľúče.
Pomaly som to celé sám prezul, pretesnil motor, prevodovku klingeritom, a nastavil naftové čerpadlo. Nastavoval som to prvý raz v živote – podľa knihy. Robil som merania len na uhly s pajserom a kľukou a rátal. Kontroloval som to desaťkrát, viac ako Exupéry svoje lietadlo na púšti. Po dvoch mesiacoch žrania paštík v družstevnom kravíne – vybehnem spod motora – ťuknem do vrtule – chytilo na prvý raz… Fú. Našťastie nebol pridretý – všetci len tak čumeli. Neverili tomu, že to zvrčí. Veď ešte aj súčiastky som si zháňal sám. JRD Zákopčie – to neboli centrálne dielne Váhostavu v Hornom Hričove. Bola to skúška ohňom, – opraviť hentú zatracenú sajgu v premrazenej prievanovej dielni v prešiváku – ktorú som ale zvládol. Vstával som o pol štvrtej ráno a cestoval tam. Stála na tom celá moja ďalšia budúcnosť v pridruženej výrobe – čo vtedy nemal ktokoľvek ako fleka… Bola to podmienka môjho prijatia. Ale tá IFA, po mijej intervencii prešla STK-čkou…
Na Pustevny – bol to stupák do horského kopca, že by tam nevyšiel ani bez nákladu takmer žiadny dobrý vodič, najmä v zime za snehu… Ani autobus tam nechodil, len lanovka. Serpentíny, dobre som nastavil tie brzdy… Našťastie, nič nešlo vtedy oproti. Ja som tam na tie Pustevny s tým vyliezol. Dobre som nastavil to čerpadlo… Táto IFA, aká bola len šťastná, ako ma len mala rada za to, že som ju tam v tom kravíne nenechal. – vyletela by od šťastia aj nad oblaky… No terén – fakt som sa bál – hore i dole. Keď som prišiel – čumeli všetci jak na anjela. Náhodou – stretol som tam dokonca po rokoch aj svojho mazáka z vojny, vojína Železníka, Na Doupově vozil velitele útvaru plk. Smrčku – boha, najväčšieho satana Západného okruhu – … A tu teraz zase ředitele Valašských hotelú a restaurací…
Makal som s krompáčom, lopatou a popri tom aj vozil materiál. Ale v momente, keď som ich tam už dobre zásobil strešným šindľom z Valmezu aj iným materiálom na prácu na celé leto – začali byť niektorí na mňa strašní chuji. Rozmýšľal som prečo. A vtedy, uvedomil som si, že oni zarábajú 5000 Kčs čistých a ja tak okolo 2500… Mali viac než vtedajší primár… A to ešte jeden výskočný, ktorý tam prišiel až po mne – chcel, aby som zostával aj na piatok – sobotu. Chcel si tak na mne prihriať svoju nejapnú polievôčku – ako vždy. Tak som sa začal vo štvrtok podvečer prezliekať, že ja idem domov spolu s ostatnými. Povedal, že mi jednu drbne… no tak som zhodil zo seba tričko, sadol som si celkom ľahostajne do kresla presne ako som to videl vo filme Morský vlk a povedal som mu: „No len to skús…“ Všetci ostatní sa dívali, kde sa toto vo mne len berie. No ja som už vtedy chodil dva roky na karate, mal som 6 kyu. Vôbec som sa ich nebál. Moju ústupčivosť zle čítali – nebolo to zo strachu, ale z úcty k starším a z úcty k tomu, že ma tam vzali do roboty. Mal som doma dvojročného syna a tehotnú ženu. No nebál som sa vyskočného žebráka, ktorý si myslí, že keď má dva metre, tak bude diktovať svetu, alebo niekoho ponižovať. Potom – keďže mi neprišiel drbnúť – som sa postavil, v kľude obliekol, zobral som si veci a už som ani s nimi nešiel nazad domov – sadol som si do tej IFY a doslova som im ju odtiaľ ukradol – zviezol som ju nazad dolu do Zákopčia bez podpísanej stazky – zaparkoval na družstve a nahlásil výpoveď. Starý, večene ožratý investor – Laco z Makova, ktorému aj ostatní vraveli Kikimor – zúril jak besný pes… Povedal im, že bez auta sa môžu všetci pratať domov… Na kom to bolo – táto partia – postavené?
Šijete to horúcou ihlou, vravel mi ekonóm JRD, ste tu hodnotený ako jeden z najlepších pracovníkov…
Áno, ale čo s bandou primitívov, ktorí hentým Domkom, ktoré si Česi považovali – hovorili iba „staré barabizne“? – česť výnimkám, lebo niektorí tam boli aj normálni chlapi.
Vtedy som pochopil, že takto to ale v živote nejde – lebo ak si slušný, naložia na teba koľko sa len dá a ak to uvezieš, budú ešte stále stupňovať svoje požiadavky, no nikdy ťa nezrovnoprávnia. Vždy si budú chcieť na tebe len prihriať svoju polievôčku, budú ti sľubovať, ale to bude len naťahovanie… Nikdy ti nedajú, čo ti patrí a ak sa o to ozveš – budú mať tendencie „skrotiť ťa“. Vrátil som sa do Žiliny, začal som pracovať v strážnej službe… Neskôr v žurnalistike, získal som aj pas Valašského království od Bolka Polívku. To mi pomohlo povzniesť sa a vidieť hentú osadu s valašskými tvarohovými, lekvárovými frgálmi zase v dobrom svetle Pochopil som, že každý má svoj osud a ak sa aj urveš z reťaze, budú ťa chcieť na ňu vždy len prikovať. A tak sa moc nenaháňajte – všade je to podobné, ba dakde ešte aj horšie.