Vtipná kritika

Hon na líšku a jej tvrdohlavú, hlavatú hlavu Už dlho som nezažil, aby niekoho takto „honili“, naháňali ani čarokrásnu devicu, presnejšie hon na čarodejnicu, ako teraz je tu tento hon na premiéra Fica. Alebo skôr jeho tvrdošijnú a tvrdohlavú gebuľu, buľu, griňu – burgyňu. Idem z roboty – pred budovou sviečky a kahance, za rohom hneď rozdávajú letáky. ďalší zberá podpisy pod petíciu… Horí búda strany Smer na ulici. A na stránkach topky.sk rozdávajú v Bratislave knihu o Ficovej hlave – ZADARMO odber v Bratislave. Naháňa ho dokonca aj urológ Močiar v rozhovoroch pre médiá. Až mi je ľúto tých Smerákov – užili si skvele, ale toto je totálny kolaps ich vecí. Klasicky sa dlhodobo schovávali za odbornosť – čo sa im aj darilo, mnohí z nich pokrikovali dokonca aj na mňa, že moje články nemajú „informačnú hodnotu“, akoby žurnalistika bola len kybernetická robotnica a nepísalo sa aj pre pôžitok z čítania v niektorých žánroch publicistiky emocionálneho typu.

No ale čo teraz? Aká odbornosť môže vyvrátiť takúto korupciu, ktorá sa ukazuje, ktorú ste si – sami sebe naoktrojovali? Kto by toto tu ešte ustál? No jedine, že národného zdravia ústav. Lebo nedávno vyšlo v novinách, že Igor Choma už nejde kandidovať za primátora, ale vraj by mal Blanár možno aj záujem… Neviem, kde sa k tomuto novinári dohrabali, ale Smer rád robí rošády. Tak ako bývalý – nezvolený už župan. Vtedy v tom článku z novín som si uvedomil – že už si hádam aj Igor Choma, môj prvý kamarát zo škôlky – teraz uvedomil, s kým má tú česť… Takéto chamtivstvo, hrabivstvo, mocibažnosť. No ja by som sa nehrabal na jeho miesto, ani keby už ležal v truhle. Čo v truhle – v urne. Ani keby už bol na pokraji – v urnovom totiž háji. No lenže aj tomuto – takejto pokryteckej kandidáture – zdá sa – už zabránil osud. Lebo – chcem vidieť toho samovraha, ktorý by sa ešte odvážil dnes kandidovať v koži Smeru vôbec… Ľudia zúria, nikto to nechce vidieť, nik nemá nič osobné voči Smerákom, ale sami si vykopali hrob. Premiér svojho času začal robiť – kopírovať presne to, čo som začal robiť aj ja. Voziť sa po hrádzi na korčuliach, robiť kliky, kúpil si psa, behal s ním, športoval, staval si mihihrad – záhradný vinohrad. Až som mal pocit, že kopíruje môj veget, ktorý som si v živote vytýčil. Mal som pocit, že nahlíži na moju stránku ani Nostradamus do zrcadla – aby vedel, čo robiť – čo bude zajtra. Mal poradcov, ale akých? Sme chlapi a ja som to cítil: Upozorňoval som premiéra už v roku 2015 na nete, že s tou Troškovou by si mal dať pokoja, ale to nepočúval. Osobne si myslím, že mu bolo prosto smutno za Silviou Glendovou, čo bola ale naozaj objektívne pekná, čo pekná – krásna žena.  Viete, kam nemôže čert – pošle ženu. A tak teraz padá chmúrny mrak – na Súmračnú ulicu. Čo si tu budeme navrávať. 

Keď som chodil na katedru žurnalistiky FF UK Blava- na druhej strane Dunaja, z nudy som napísal túto báseň, Všetci sa zbláznili a začali sa hnať na hrádzu až tak, že sa tam kolapsovali cyklisti s korčuliarmi, preplnil som ju. Za čo by mi mali dať nejaký sponzorský dar výrobcovia bicyklov, aspoň. Tá báseň je tu:

Dievča z Petržalky

Na krídlach svojho anjela
lietam si svetom zvesela. 
Do vlasov slnko vložené,
oči tak modro-zelené…

Vysoké nebo letných snov
a moja hrádza nad riekou.
Tam v tvári vietor voňavý
rozvlní vlasy púpavy.

Rýchly a presný ani šíp
je tieň môj z brehov živlu rýb.
V zákrutách holub zatlieska,
krútia sa moje kolieska.

Zvesela svetom lietam si
a viem, že, LÁSKA, pri mne si.
Zosadneš v krídlach anjela
na meno moje: DANIELA.

Nebo i peklo na tričko.
Šteklí sa s vetrom telíčko.
Do koča je i do voza,
som večná metamorfóza.

Tu dievča – tu hneď dáma som,
veď z rána s novým obrazom
svet firmy dvíha oponu
v zrkadlách profibontónu.

Nestíha moje kolieska
najväčšia rieka Slovenska,
čo biely koník – plynule
klopkajú moje korčule

a šťastní ako chalani
sú dvaja moji hafani,
keď letia za mnou z plných síl,
aby sa tieň môj nestratil.

Mágia lásky mesiaca
v sekunde všetko meniaca:
čo čajka v mraku zavrieska,
môj tieň jak blesk ťa pobozká…

Lolo Mintal 2001