Vtipná kritika

Topánky na Slovensku – tie sú tu teraz ako kedysi slávne ruské lyže – tie nemajú páru… Stačí ti iba jedna. Najmä cenovo… Poviem vám to ale veľmi úprimne, priatelia, ako som ja len vypiekol s týmto zatraceným režimom. V otázke topánok – i vybral som sa ja vám do konzumu – že si zakúpim nejaké snehule na nosenie teraz škaredou cestou do roboty – aj na vychádzku s Ajkou do parkolesa. Lenže – prešiel som celý Aupark a všimol som si tejto nespravodlivej a výpalníckej politiky týchto obuvníkov tejto doby. Isteže, old báťuška Baťa si dobyl svet nielen heslom, že chce obuť každého bosonožca na svete, ako aj sociálnou politikou svojich zamestnancov, ktorí sa na tú dobu mali pri ňom nadštandardne. V Gottwaldove – Zlíne aj v Amerike, aj inde. Mohol byť spokojný. Ale dnes to už nie je ono. A čo ostatní – konkurencia? No poviem vám to veľmi úprimne, že odkedy zomrel old miliardár Deichmann, ktorý zmenil svet obuvi /+2014/  úplne sa to všetko popsulo. Tí mladí si začali robiť vo firme, čo chcú. Aj predavačka – pýtaš si náhradné šnúrky – opýta sa ťa akej chceš farby. No a keď povieš, že tyrkysové – povie ti, že majú v ponuke len biele a čierne… Ou.

Moje nové topánky mi Ajka nakoniec ako – tak schválila. Netvári sa síce nadšene – ale na tú cenu – ujdú. Ak dám za ušetrené trocha aj na pamlsky, už sa za mňa prestane aj hanbiť. snímka autor

Vybehol som teda so svojim zámerom od stomatologičky do mesta tak rýchlo, že som sa musel vrátiť s návlekmi až spoza rohu ulice… Išiel som teda najprv do Lewisa – hneď vo výklade červené tenisky – sto euri. Už desať rokov ich nosia malí, veľkí, studení, teplí, horúci, vyziabnutí, suchí i tustí, chladní, prechladnutí, posadnutí, vymrznutí, namrzení, namrazení, naježení, chlapi, baby, štyrec, unisex, z ostrova Lesbos, Gayusovia Juniusovia Cézarovia, plochonožci, protinožci, otlakonožci, bosonožci, ponožkožrebci, prihriatí aj zachladení, pásikaví aj kravaťáci, lebavci, mastnovlasáči aj barbari – bradáči, luteráni, bolševici, križiaci, rozenkruciáni, saracéni, ba i saduceji a farizeji… Kedysi – mal som také, žena mi nadala, že sú červené. Za tú cenu by mali byť nielen červené ako provokačné lietadlo červeného baróna, či kopačky Maradonu –  ale po správnosti – mal by si v nich levitovať ako v sedemíľových čižmách.

Potom som zašiel do Deichmanna v Auparku – ale kde do kelu? Nastavil ceny všetkých modelov tak, aby si sa tam ani moc neobšmietal. Len vybral, vyskúšal a rýchlo vypadol. Aby im tam náhodou neostali po tebe len old dreváky – smradliaky pod regálom a ty aby si najednou nevybehol na ulicu v prekrásnych lakírkach, travoltiacky hopkavou chôdzou a v klopkavých špicmangoch. /Metamorfóza alla Coperfield./ Všetky modely – ako ideš po regáloch buď 29,90 – alebo potom až 39,90 eura. Môžeš si vybrať z tých najlacnejších. Snehule ani nemal. Bolí to jak otlak. Kde vás v tejto dobe najviacej tlačí topánka? V ktorej krajine? No mňa najmä na Slovensku – a k tomu na krku! A tomuto sa cenovo prispôsobil aj old Kowalski. V inej predajni tie snehule 20 euri – ale vydržali by ti len jednu sezónu – to bolo hneď na nich vidieť. I do mňa „vešli jedy“ naštartoval som sa do Pracovných odevov oproti nemocnici na Lolovej – čiže Spanyolovej ulici /tam, kde bol kedysi za socializmu ten voňavý konzum s hrozienkovou čokoládou/. No jak som tam raz najedovaný vbehol –  hneď aj bolo rozhodnuté. Pre Ajku do lesa som si zakúpil hentie agronómske kulácke gumáky a do roboty chodiť peši cez celú Žilinu a nezničiť obuv – ako som si zvykol – no tak na to som si kúpil tamtie kožené topánky. Presne také, ako nám ich dal nafasovať old majster Kubičina a Kufel v autárskej dielni Váhostavu pod priehradným múrom Hričova pred 40-timi rokmi. Spomenul som si – a spasilo ma to. Zašmihloval – tak, aby ti ani sústruh a ani špona neublížili. Mal som také aj v pridruženej výrobe na stavbe. Pevná noha, pocit sebaistoty. Vpred súdruhovia – pochodom vchod, ľavé dve. Môžeš chodiť po klincoch – doskách – aj tehla na nohu – nič. Pravé – tie sú len socialistické. Vydržali mi 5 rokov a to som v nich chodil – robil denne. Mokli, mrzli – nič. V živote som ich nenakrémoval a ani neumyl. A sú aj so zdravotnou ortopedickou vložkou proti plochonožcom, aj s jemnou kožušinkou – aj pre uzimených. Majú aj s oceľovou špicou – ak by dačo… Spomenul som si na niekdajšiu starú dobrú predajňu obuvi na námestí aj na farských schodoch. Boli tam aj formy na vkladanie a odmeranie veľkosti tvojej gándže – aké teraz už bagandže – či ti náhoduo už nenarástla a nezhrúbla. A cena? No čo si tu budeme navrávať, priatelia. Mesiac chodenia peši do roboty bez trolejbusu – aj tak je teplo – a sú vyplatené a ja zašetrený – za vodou. Čižmy – 7 euri. Kožené cowboyské a vlastne aj sebaobranné topánky – 20 euri. Získal som tam dokonalú obuv – dva páry na prežitie aj bežné svoje potreby za lacnejší groš, než u old Deichmanna aj u ostatných. Vrele odporúčam. Veď aj tak už dávno nechodím za babama, ale len jednostaj vláčim za sebou – chodia za m

Táto móda denníka červených črievičiek je tu už 15 rokov – nosia ich bláznivo úplne všetci, ako keď ich obul Maradona a chcel povedať – aj tak ma nechytíte – dobre si ma pozrite. snímka autor

nou už iba tie moje topánky. Tie kožené – podobné vojenským kanadám, na akých kedysi stála celá Varšavská zmluva. Tie gumené – akoby zo starej gardistickej pesničky: Slovák som aj Slovák budem – čierne čižmy nosiť budem… Ale výborne, nik nie je blbý ani bota, a tak – kam ma to len dohnali?.

Mám aj jedny už predtým kúpené pyšné a vysoké horenosské čižmičky od old Daichmana – ešte keď žil – ale tie vytasím len keď pôjdem na bál. Veď načo hrať honoráciu s mojím platom a spoločenským postavením? Načo sa klamať? Čo by som ešte tak útrpne skrýval zachraňujúc tu kapitalizmus od jeho nevýslovného úpadku? I vybehol som z obchodíku na ulicu a začul vo vnútornom sluchu melódiu tanečného muzikálu Horúčka sobotňajšej noci od Bee Gees ako za mlada, keď sa reptalo v prítmi kina na socializmus https://www.youtube.com/watch?v=u1qN6gLbUMw Nerád sa chválim, ale narodil som sa presne v ten deň, kedy aj herec John Travolta – 18. februára.
Ajka ich teoreticky už schválila, no ako vidíte – netvári sa pri nich zase až tak úplne nadšene, ale na ďalší nákup pôjdeme už až v dôchodku. Veď aj tak nerada čaká pred obchodom. Tie staré, džúravé, pachhryzejské, no predsa len american spencery, čo mi na nich rada naháňala šmihle, sa jej páčili viacej, ale zvykne si. Tak toto je moje know how, využite ho, priatelia, ušetríte. Neoktrojujte obuvníkom tejto krajiny, že my si tu môžeme dovoliť kupovať si tú ich brilantnú obuv v cene od 39,90 každú sezónu – lebo viac ti aj tak nevydrží. A ceny jak v arme sklade – vsjo rovno a toto je vraj ten širokosortimentálny a pestrý kapitaliznus. No ďakujem ti pekne. Len či si nedali heslo – slogan – vyzuť ľudí za každú cenu. Auč.

P.S.: Raz som si kúpil kdesi aj celé číny, tuším v New Yorkeri s anglickou vlajkou – ktoré za socializmu stáli 50 korún, dnes nejakých 50 eur. Rozdriapali sa na päte za pol roka a to som v nich ani len nepobehol. Reklamácia? Nemožné – som šmatľavý. Chcel som tam napchať aj „byľu“ slamy a nenápadne im ich z vnútra postaviť do výkladu – odfotiť – ale nakoniec som na to nemal času. Jedine toto by ich už hádam aj prebralo. Inak, prečo nevyrábajú univerzálne na každú nohu – na prestriedanie – ak by sa rozfajčila jedna, kúpiš si ani ponožku – len jednu a nie celý pár – ušetríš.