Vtipná kritika

Ing. Igor Choma, poslanec NR SR, primátor, predtým riaditeľ NDS – aká náhoda, na table celkom hore.

Idú Vianoce, čas rozjímania, snenia a vy máte právo odhliadnuť od reality tak, aby ste si mohli pozrieť aj niečo sakrálne, duchovné a mystické, z čoho vám pôjde mráz po chrbte. Vravíte, že nie je duchovno, osud, Prozreteľnosť nad nami? Dokážem… Toto je moje prvé tablo – zo škôlky, ktorá sa nachádza v Žiline na Hlinách IV dodnes. Chodil som tam v rokoch 1967 – 70 a viedli nás pani učiteľky Hajtmanová a Kortišová. Toto tablo považujem za malý zázrak, ktorý ma prekvapil. Ovšem prekvapiť môže iba toho, kto vie čítať obrazy, alebo – kto si všíma. Inak takto sa kreslí psychologicky rodostrom. Čo to je?

Ak pôjdete na psychotesty do nejakej roboty či školy – dajú vám nakresliť strom a podľa neho vás prečítajú – ako na tom „ste“ povahovo, duševne, náladovo – psychicky. A vyberajú si na konkurze tých „najlepších“ podľa stromu. /Ak ste sa ovšem náhodou nedostali len medzi komparzistov, ktorí majú robiť krovie niekomu, kto už je vopred vybratý…“/ Ale, tu na tomto obraze, sa autorovi podarilo niečo veľmi podobné, len pracoval s rodostromom celého kolektívu – nás malých detí. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to otec Rada Zajnera – jedného z nás, ktorý sa podujal na takúto duchovno – výt

Toto je tablo, ktoré rozpráva o záhadách a zákonitostiach života a osudu. Celkom hore – Igor Choma, šiesta pozícia – moja maličkosť a za mnou je filleton, lístok, teda fejtón a noviny, do stromu vchádza – akože inak Peter Líška. reprosnímka autor

varnú pamiatku. A možno povedať, že nás vôbec nepoznal – len raz nás odfotil. No zrejme to maľoval a koncipoval spolu s učiteľkami. Keď som však nedávno zbadal toto tablo – až ma zamrazilo. Tá jeho duchovná presnosť a videnie budúcnosti… Toto nie je možné!!! Tu však idem zastávať nie seba, ale tvorcu tohto obrazu – pána Zajnera, ktorý nás nafotil a takto naskladal. Ja tvrdím, že on videl budúcnosť, ba samotného Boha. Ako si možno dodatočne prispôsobiť, že Igor Choma – celkom vpredu a hore na konári nad všetkými – dnes okrem iného aj primátor mesta Žiliny, je na table práve tam, kde je? No ale ani mňa nedali celkom ďaleko od neho – šiesty chrobák na konári. Bol to môj prvý kamarát v živote, myslím, že sme tam boli najlepší priatelia. Peter Líška bol druhý najkámoš. Čakali sme tam na seba ako traja králi – kedy nás už rodičia privedú. /Potom sme sa už takmer nikdy – a vlastne 50 rokov nevideli./ Navyše Igor je ako jediný obrátený naopak a pozerá sa na nás – do našich tvárí. Ako kráľ. A Peter Líška lezie do stromu cez dvere…- zvláštne, dnes riaditeľ Tatranského národného parku. Dve riaditeľské šajby – jedna z nich strom otvára na konári hore a druhá zatvára – pri kmeni dolu.
Vlado Láska si lieta ako múzický umelec v povetrí – čo je pravda – hráva na gitare. Tu je v strede obrazu s lampášom – láska je heliocentrická. Laco Mandák – v krove otvoreného okna – ako plavec vychádzajúci spod hladiny, ktorý sa potrebuje nadýchnuť vz

Tu som – filleton – lístok – fejtón za mnou.

duchu. Peter Šoltés – hokejista, ktorý sedí pred chalúpkou na zemi… Akoby nechcel chodiť, len korčuľovať, akoby sa išiel prezúvať do korčulí. Vlado Haluška – vysoko v korune stromu, druhý od Igora – tiež šajba, dnes robí myslím vo výskume. Eva Súľovská na lavičke tretia z prava so stiahnutou nožičkou aj ručičkou, utiahnutá, utlač

Ing. Peter Líška, riaditeľ Národného parku – TANAPu – na table – aká „náhoda“ – vchádza dverami do stromu…

ená spoločnosťou – áno, tragicky zahynula. O ostatných dnes už nič moc neviem, ale našli by sa ďalšie inotaje. A tak vám vravím a som presvedčený – kto toto dielo dal dokopy – ten bol obrovský pedagóg a mysliteľ o tom som presvedčený.
Keď som toto konzultoval s jedným z mojich spolužiakov, Vladom Láskom, povedal: „Pamätám si to, ty si bol druhý najsilnejší v triede…“ Už-už som si myslel, že si všetko o sebe len namýšľam a vychvaľujem sa, ako mi to občas vytýkajú moje kolegyne. Lenže v živote ťa nik nepochvastá, každý sa len drží svojho chvosta a kdesi-čosi v kúte svojom slávnom, nenápadne čosi chľastá a striehne na to, aby ťa niekto nepochvastal… A tak sa musíš pochvastať sám, veď už aj tak predávajú parfémy. No takto ma vlastne ten kamarát utvrdil, že moja pamäť je moc dobrá. Nech to boli preteky, alebo zápasenie, súťaž – vždy bol prvý Igor Choma, druhý som bol ja a tretí Peter Líška. Dnes len nechápavo nechápem, ako sa môže jedno od prírody šikovné dieťa v pelotóne života takto stratiť spomedzi mierne povedané dvoch riaditeľských bosov. Ale ako vidíte – je to možné. Prečo? Igorov otec bol generál vo Váhostave, lesy má na starosti Líška a ja tie pamiatky – kronikárstvo, novinárstvo. Sedí to všetko osudovo presne ako v piesni balíček karet od Plavcov https://www.youtube.com/watch?v=Xj3ZOqhFdYE
Lebo v Žiline boli len tri poriadne firmy: Váhostav, Lesostav a tuším už len Pamiatkostav. A každý, kto v nich robil – je považovaný dodnes za šikovného. Robil som tam, a tak som sa stratil len zdanlivo. Postupom života – všetci sme postrácali svoje socialistické práva, len teda, pribudli ešte aj kapitalistické povinnosti. Na tejto fotke je len za mnou – a za nikým

Igor Choma, náčelník so žezlom a Lolo Mintal, vysmiaty vizionár – rok 1968, karneval MŠ

 iným –  jeden lístok – fillet – fil

eton – fejtón. A aj písomné označenie tohto tabla – za mnou sú akoby noviny. Pritom – ja som v škôlke vôbec neinklinoval k písaniu, to prišlo až neskôr. No podarila sa mi na Katedre žurnalistiky FF UK Bratislava vedecká riga, akú nenapísal každý, ba nikto: Fejtón v slovenskej tlači. V tejto súvislosti – Ivan Duchaj podo mn

ou – ten ma vždy ťahal neskôr v škole

 mierne k humoru v zmysle, že som vždy rád prijal jeho humor na vyučovaní a potom sa mi chcelo už len vyvádzať, pokračovať v detstve, presne ako na obraze, bola s ním neskutočná životná sranda. Ako vo fejtóne. Odsťahoval sa, býva ďaleko, no dodnes sedí vedľa mňa, chováme spolu vtáky a aj sme spolu robili. No ešte predtým v detských jasliach v Slovene – hovorila mi mama, nepamätám si to

 aj sám – učiteľky s vedením, pani Titlovou – čakali vždy ráno práve na mňa, kedy už prídem – vedel som rozprávať ako prvý v celej triede a ostatní len mlčali. Aj to je lingvistika a schopnosti – čakali a nevieriacky krútili hlavami, čo všetko som im dokázal narozprávať 🙂 A to je tá žurnalistika. No v živote zvláštne – prečo je dodnes mojou najobľubenejšou knihou Ferdo Mravec a prečo ma počas života obkolesili najmä traja kamaráti – Vilo Roháček, Miro Svrček a Milan Kosec… Neskôr pribúdali aj iní – Miro Molík, Marián Hudec, Jano Blahovec, Ivan Čmelík, Sandra Medová. Bol som tam nedávno – a toto tablo je tam, visí tam na stene dodnes – boli sme prví žiaci tamtej škôlky života.