Založ si blog

O vrátnici socializmu a strážnom psovi Samovi

Icu, micu, ficu, mňa ti vám raz zavrátili na najbližšiu vrátnicu. Bola to krásna doba. Všade na námestiach sa len ozývalo: utvorte koridor! A ako ho tam tak ľudia utvárali, vždy ním niekto vyliezol z davu, komu sa náhle urobilo nevoľno. Vtedy som pracoval v istej žilinskej inžinierskej firme – ZVL PRIUS, projektový inžiniersky ústav ako bezpečnostný technik a personalista – toto miesto som si našiel sám – bez protekcií. Inak – ja som skoro stále pracoval niekde medzi endžiniermi. Na kádrovo-personálnom oddelení bol veselý život. Niekedy trochu strachu zo zodpovednosti, aby sa na nejakej stavbe neprihodil pracovný úraz, ale inak to bolo pre mňa niečo nové a zaujímavé. Pravda, len do doby, kým sa nezačínali utvárať tie koridory. Aj ja som sa do jedného takého „zhodou okolností“ dostal. Ľudia, jednoducho, jeden druhého začali vyrážať z robôt. Korytárstvo, nátlaky, psychostratégia, zvôľa, násilie. Mal som chuť poslať na nich nejakú tú Verejnosť proti násiliu, len som ju už akosi dodatočne nikde nevidel. Urobilo sa mi nevoľno, odišiel som radšej sám. Ale ani v tej ďalšej firme to nebolo iné. Vďačne mi utvorili koridor. Bez odstupného. Nakoniec som sa prosto ocitol zavrátený na najbližšej vrátnici – v miestnej strážnej službe. Vzal som, čo sa dalo vziať – musíš brať to, čo je – znie mi dodnes múdry odkaz prelomovej doby. V tejto súvislosti, veľmi sa mi páčia vyhlásenia rozmanitých romanticky protéžovaných hrdino

Ružovožltý fejtón – kreatívna káva čaká všade, kde je nuda dáka. ilustračná snímka autor.

v o tom, že v živote bude zase raz všetko dobré. Tí neraz dokonca i autorsky hovoria vety za osud, ba za samotného boha. Lenže, čo my už len môžeme vedieť, ako uvažuje a hovorí boh? Kto si uzurpuje toto právo a čo si len o sebe myslí? Ten hore iste nemá zámer robiť niekomu zle, takže, áno, bude dobre, ale treba dopovedať aj to, že musíš potiť krv, a prejdú neraz aj najlepšie roky, aby si sa dostal naspäť na miesto, z ktorého ťa zavrátili. Ak by si ju nepotil, zavrátili by ťa ešte aj z tej vrátnice, lenže to už naozaj neviem kam. Ale najskôr až za jej vráta, presnejšie na ulicu, či nejaké to osirelé námestie. Dodatočne.

ROBOTNÍCI GÁNILI – A RADI BY AJ BUDZOGÁNILI

Vtedy vznikali súkromné bezpečnostné firmy – zvláštne, dovtedy robili túto unudenú prácu iba dôchodcovia – milicionári. No keď povyliezali z kotolní rozmanití experti hospodárskej politológie – ktorí naostatok neprešli ani len lustráciami – všetko sa okamžite zmenilo. Začali dávať rozumy a mladí ľudia (napríklad aj so samými jednotkami na maturitnom vysvedčení) sa odrazu ocitli zavrátení z kancelárií na najbližších vrátniciach ani kravy. Nejeden musel odviazať nejakého toho dunča od narýchlo zhlobenej dedinskej búdy a ísť strážiť – napĺňať novodobé predstavy o nových firmách a ich ochrane. Bez zloby, ale po pravde – chodili sme v uniformách po denných prevádzkach tovární s nemeckými ovčiakmi na remeni ako za protektorátu. A načo? No predsa – aby niekto náhodou nepreniesol v pracovnej dobe povedzme plechovku farby ponad hrdzavý plot ešte nesprivatizovanej ustanovizne. Strážili sme a strážili, ani starí milicionári, napríklad aj žilinský podnik Feronu, totiž, zrejme, aby sa z nej po pozitívnych spoločenských zmenách nestala zase až tak rýchlo

, hneď a zaraz, povedzme, nejaká tá Berona. Teda, aby ju tam bezhlavo nepretransformovali. Niektorí robotníci na nás gánili. A keby mohli, iste by aj budzogánili.

Waltr Komárek – demokratický ekonóm zamätovej revolúcie – správne upozorňoval na to, že mnohí budeme musieť na sebe tvrdo makať po nociach – ale nik nepočúval, každý len v ošiali davovo kričal. Nakoniec zrejme aj on sám zbadal, že všetko bude ešte oveľa tvrdšie, než tvrdil (a to teda dobre pritvrdil) vo svojom iste nie najhoršie platenom štátnovládnom ekonomickom, prognostickom ústave federácie. No a keďže to dodatočne zistil, radšej dodatočne zbalil kufre a dodatočne sa pratal od politiky, vládnutia. Všetko všetci už až dodatočne. Aj prognostici. A my sme len kričali a kričali, len svedomie národa – žurnalisti – bolo akosi ticho v objektívnom hodnotení reality. A zostali dodnes. Až sa mi zazdalo, že sa musím ozvať ja.

A ODRAZU TU BOLI VŠETCI ODBORNÍCI

Môj pes sa volal Samo. Kúpil som si ho ako šteniatko. Nie z prepychu, lež z núdze – chovajúc ho doma v obývačke medzi dvoma štvornožkujúcimi deťmi. Inak by som nedostal ani len túto vrátnicu. Super, progres, hygiena nadovšetko. No jedna Amerika to bola. Skôr ale len jedna z jej častí – Bronx. Škoda totiž, že mi roztrhal koberec, ktorý som si kedysi kúpil na mladomanželskú pôžičku socializmu, no v kapitalizme nebola ešte ani len splatená. Žena plakala, ale ani mne nebolo dvakrát do smiechu. Jednoducho som bol na pracovnej pozícií, kam som nepatril, čo si uvedomovali aj mnohí moji kolegovia, ale nebolo rýchleho východiska. Dlho–dlho, dva roky. Veď som si mohol takto odkrútiť aspoň civilnú službu a nemusel som tesne predtým narukovať. Rukoväť mi ale rozhodne nechýbala. Nosieval som totiž v službe za opaskom tonfu. Povinne. Zvláštne boli tieto progresívne militantné predstavy nežných revolucionárov. Zasahovali až do cisárskych období Ďalekého Východu, kedy sa s takýmito nástrojmi mlátievalo obilie. No ale tak to bolo. Jeden trčal v službe nevystriedaný bez jedla aj 72 hodín (čo si nedovolili ani na tej neslávnej vojenčine) a iní si veselo buržujili a stavali baráčiky. Jeden nemal dovolenku (ani preplatenú) aj niekoľko rokov za sebou a iní, možno aj nezamestnaní, sa celoročne vyvaľovali na plážach svetových oceánov, mysliac si o sebe, akí sú len chytrí. Niekedy však stačí bezcitnosť, nemusíš byť múdry. Menili sa tváre, menili sa dejiny. Všetci sme zavrhli plánovanie a zo dňa na deň z nás povyrastali špičkoví odborníci na trhový mechanizmus. Jednu stranu sme roztrieštili na kvantum iných. Škoda len, že práve ja som bol a ostal bezpartajný. A ozaj, vznikali aj rôzne vlády odborníkov, hlásala sa všade odbornosť. A vtedy sme sa zase začínali všetci tváriť ako odborníci. Naštvalo by ťa však, že už aj predavač v Akvaristike prevracal za pultom oči a poúčal svojimi vedomosťami zákazníkov o ich nevedomosti. To všetko priamo medzi akváriami obchodíku, vraj, že ktoré sú dravé a ktoré nie a ktoré by ktoré požrali, ak by si ich dal dovedna. Všetci sme sa už videli ako tieňoví ministri, trebárs čo i len letargie tieňa kopy europaliet letom rozpálenej železničnej výkladky vo Ferone. Nakoniec to s tou odbornosťou a tvárením sa nik dlho nevydržal. Lebo každý majiteľ zistil, že to trebárs s poetikou dúhových rybičiek v drsnom zriadení štátu ďaleko nedotiahne. Všetci to postupne nejako premaľovali, premenovali, vymenili svoje snenie za reálnu prevádzku, pričom bravúrne vsadili na požiadavky trhu. Minule som išiel okolo, teraz sa napríklad tamto už volá U rybkára…

So Samom sme strážili aj rôzne jahodové polia. Tešilo, utešovalo ma už len to, že to bolo v Kotešovej. Tu som totiž už predtým ako pätnásťročný strávil prázdniny pri zváraní skleníka. Ale o tom až v inom fejtóne. Teraz to bola idylka. Ležíš si celý deň v tráve ani pastier za čias valašskej kolonizácie a pozeráš, či na ne náhodou niekto nedostal chuť. Vdychuješ toľko prírodného benzénového jadra z plodov, až napokon zjastríš na obzore namiesto mrakov letiacu ružovú šľahačku. Samo ľúbil jahody, ale opäť nie ani tak z prepychu, lež z núdze. Tak si na ne zvykol, že po sezóne som mu ich musel kupovať na trhu. Vznikol akýsi trhový mechanizmus. Ve

Môj vlčiak Samo – tak ten ma mal skutočne rád.

čer ktosi natrhal jahody a ráno ich predával na trhu. Tak či onak, na poli sa vlnila vysoká tráva, no na jahody neprišiel nik. Chodievali až v noci. Nenápadne, bez bateriek. Vidiečania už vedeli presne kedy, kadiaľ a ako. Na jednom humne bola dokonca namaľovaná aj veľká šípka a pod ňou veľký nápis: JAHODOVÁ PLANTÁŽ. Chápete? To akože my, strážnici, sme koklesi. Ráno si našiel len vypasené kruhy v hriadkach, akoby tu v noci zasahovali nejakí tí ortodoxní materialisti, teda ufonauti.

Raz asi o 00.00 h som pri pochôdzke našiel bicykel, ukrytý v húštine pri poli. Hneď som vedel, ktorá bije. Aštarovi z galaxie X by bol na oštaru. Všetko je možné, ale on, iste by sem predsalen na ňom nepricestoval na hody – jahody. Mimochodom, cez dlhé noci chytíš v tikote hodín vrátnice priam až tiky v tvári. A potom ešte aj takú intuíciu, akú nemá žiaden psychotronik. Tých zrazu začalo vyrastať – možno i zo zúfalstva – na tisíce. Presne vieš, kedy kam a ako tak, aby si niekoho načápal, alebo naopak, aby ťa nevytasali v raždí. Nasadol som tam teda na ten velocipéd a zaviezol sa do areálu. Asi po hodine prišli preň akési plačúce Čenkovej deti. Ale neviem, prečo plakali, veď mali plné bruchá šťavnatých štátnych jahôd. Nakoniec sa nad nimi zľutoval môj kolega, tiež občan z neďalekej dediny a vrátil im tú rozheganú Ukrajinu s rozfajčenou voľnobežkou. A dobre urobil, zrejme už poznajúc mentalitu národa. Veď možno by nám ráno miestny dav občanov zase až tak ochotne neutvoril koridor, ak by sme chceli odísť po službe domov. My sme boli preventívne radšej mäkkí. Hlásali sme horlivo prevenciu pred represiou. Horšie to bolo s našimi šéfmi. Tí tam raz prišli cez sobotu v čiernych maskáčoch, kanadami na nohách a so psami – práve keď JRD zvolalo obecnú brigádu.
„Ja tu nebudem robiť na tvojho psa,“ zreval v potu tváre jeden vzbúrený starý dedinčan na nášho vedúceho, presne, ako za čias Jánošíka. Ten však ovládal bojové umenia a milého vzbúrenca hodil o zem. Len tak, aby už konečne gravitáciou pochopil, prípadne utvrdil sa o tvrdej pôde trhového mechanizmu. Potom nás neznášali všetkých, ale nakoniec ma aj tak ľudia z okraja poľa zavolali do svojej záhrady na guľášpartiu. Zase som sa len presvedčil o tom, že toto nie je pracovná platforma pre môj ksicht.

O SAMOVI SA MI DODNES SNÍVA

So Samom sme toho pochodili pomerne dosť. Najviacej sme však strážili v istej železnej továrni. Bolo tam toľko železa, až sa mi začínalo v noci snívať, že tam prišli tankovať svoje magnetické motory ploských diskov zase len nejakí tí ortodoxní materialisti z inej sústavy sĺnk, ktorých ale vidia len duchovne založené bytosti. Napríklad? Utrápený vrátnik, ktorý nič nejedol a nespal asi tak štyridsať mýtických dní. Z psychologického hľadiska sa tomu pomocou gréckej abecedy hovorí faktor (psí). Veru – veru, toľko psov, ktoré som spoznal v strážnej službe, už asi nikdy nespoznám. Nakoniec aj z môjho šteniatka – Sama – vyrástol nádherný ovčiak. Bol preveľký, ale strácalo sa to na ňom, lebo mal telo jeden sval a šľachu. Cvičieval som ho stále. Bolelo aj to, keď do niekoho nechtiac narazil. Figuranti s rukávmi na cvičišti bledli pod stiskom jeho tesákov, vraveli, že drží ako pitbul či doga. Skúšali ho aj strašiť a skúsení psičkári tvrdili, že to nie je možné, aby mohol byť bežný pes až takýto nebojácny, najmä keď nemá pri sebe pána. A bola to pravda. Raz vymlátil aj dogu, ktorá po mne skočila a potom ešte dvoch psov naraz – vlčiaka a čuvača, čo sa do nás znenazdania pustili. Zahnal ich tak, že lietala len srsť povetrím. Ale do ľudí nikdy neskočil. Nemal ani prečo, každému stačil jeho vzhľad, výzor. Navyše som mu to prosto nekázal. Bolo to stelesnenie pokoja, ale v akcii mával dobrmanský temperament. Aport chytával ešte pred dopadom – vo vzduchu. Poznal aj posunky na diaľku. Skrátka všetko, mal vysokú psiu školu. Nemecký inteligentný ovčiak.

Po štyroch rokoch sme sa lúčili (musel som ho predať, lebo sa ho istý sused z vidieka, Zástranie, ktorý robil v mäsokombináte, „bál“ až tak, že ho chcel na dvore našej chalupy rovno cez plot zastreliť). Tento holubí dúm tam máme dodnes. A hoci v dedine mal už od čias mojej mladosti priamo v drevenici svojho starého vlčiaka typicky ležiaceho pri pulte dokonca aj nebohý krčmár Kolšovský, tu môj pes prosto vadil. Márne mi zosnulý dobrý sused Karol Pažičan hovorieval – Lojzko, to si pamätaj – tu u nás je taký vzduch… Ja ti vravím – Tatry a Zástranie.
„Veď dobre, Karol, ale čo ja mám z toho, keď tu už v ústraní nemôžem mať ani len tohto psa? „
Zaviedol som Sama k priekupníkovi so psami, ktorý si hovoril psíčkar. Dal ho Nemčúrom na osvieženie krvi. (Predal som mu ho, len peniaze som dodatočne zaň akosi nikdy už nevidel.) Ale čo už, keď závistlivý sused ziapal, že si ho mám zobrať zase len nazad domov do obývačky k mojím synom, lebo ho otrávi. Táto predstava desila nielen mňa, ale aj psa. V paneláku vraveli zase pyšní mešťania, že si ho mám dať na chalupu. Zo záhrady železnej fabriky ma s ním s pomyselným žezlom v ruke vyhnal istý továrnik, ktorý si raz kúpil nejaké vzácne plemeno. Pes ho však rafol, a tak ho po mesiaci predal. Do kelu, čo ste sa ho všetci tak „báli“, veď to zas nebol pes baskerwillský!

DEBILNÁ DOBA – KÚP SI PSA… PREDAJ PSA…KÚP, PREDAJ, KÚP, PREDAJ…

Je to zlé, závidíme si tu už aj psa, presnejšie lásku a oddanosť. (Po tomto zistení sa prosto bojím ísť po ulici už aj s peknou ženou. Aby do nás ľudia neštekali a nesnažili sa nám to roztrhať.) Moje lúčenie so Samom však nikomu neprajem. Na dvore bolo desať kotercov. Zavrel som ho do toho posledného. Pozrel som sa všetkým deviatim vlčiakom do očí – zbláznené, zlé, šikmé, dravé, sivé vlčie očiská. Len v poslednej klietke sa na mňa uprene naposledy pozeral smutný, múdry a verný pohľad, akoby pohľad človeka. Nečudo, veď býval so mnou 24 hodín denne. No trhový mechanizmus je už raz taký. Nič nenaplánuješ, ani len kúpu či predaj psa. Všetko nasilu, živelne, bez rozmyslu, rýchlo. City bokom! Ak nemáš psa, každý kričí – kúp si psa, kúp si psa. A ak ho máš a k tomu rád, začne k

Teraz – kúpili sme si Ajku. Je ako malý vlčiak či belgický ovčiak. Radšej nech zomriem, akoby sme ju mali niekedy predať. Nikdy si nepredávajte svojho psa. Bude sa vám o ňom snívať aj štvrť storočia. Kiež by nás mal v živote každý tak rád, ako pes. snímka autor

aždý kričať – predaj psa, predaj psa. Hm, cez psa najlepšie zistíš, čo je to život, ako to v ňom chodieva a kto je akým človekom. Odvtedy – mávam občas – lenže už asi 30 rokov – takýto sen: Idem do akejsi zadrátovanej technokratickej enklávy na periférii mesta – akoby transformovňa elektrární, alebo podobný objekt firmy,
dajme tomu Ferona. Nesiem tam kýbel s uvareným mäsom pre psa. Prejdem po lúke až ku kotercu, ale ten je prázdny a sú na ňom otvorené dvere. Môj vlčiak nikde. „Samo, Samko, kde si?,“ kričím, ale psa nikde. Všade len hnusné jesenné počasie, hmla, tma, klzko, blato, vietor. Ale odrazu sa vynorí akýsi sivý tieň a prebehne okolo mňa spoza kopca.
„Samo, Samko, ty si ma tu takto dlho čakal? Tridsať rokov? Aký si len sivý, šedivý, vychudnutý, zablatený, uzimený, mokrý…“ kričím celý premočený v daždi. „Ty si ma tu čakal?“ objímam ho. Videli ste niekedy film Bela a Sebastián?

Mimochodom, nedávno som náhodou išiel okolo tej vrátnice. Už zase tam postával dôchodca. Chvalabohu, konečne sme po rokoch dospeli k tomu, k čomu tu bolo dávno už dospeté. A síce, že mladí chlapi majú po nociach ležať doma pri svojich partnerkách a nie tam chladiť gule pivom na najbližšej vrátnici. Ale, aby reč nestála – mňa tá prognózovaná komárkovská drina po nociach nad skriptami stála desať rokov nespavosti a dva tituly. Pomohlo to, výborne, opäť som sa dostal na porovnateľné miesto spred revolúcie. Ibaže, dokedy? Veď medzitým ma už devätnásťkrát odparentovali z transformujúcich sa firiem. Isteže, chápem, som uvedomelý – to je progres, prirodzený vývoj. No ja len, že aby stále nevyletúvali koridorom na ulicu jedni a tí istí. A príliš veľa nekričali o potrebách ďalších rýchlych zmien najmä tí, ktorí si hrejú svoje zadky nie štyridsať, ale už sedemdesiat  rokov vývoja spoločnosti. Nezapieram – veľa sa toho zmenilo, naozaj, konečne. Ľudia individuálne pracujú na sebe, niekedy sa však nemôžem zbaviť pocitu, že nie ani tak štúdiom, certifikátmi či diplomami. Skôr sa sústredia viacej len na to, ako faulovať, bosorovať a iného „konkurenčne“ odparentovať z roboty. Pravda, mladí už konečne môžu, presnejšie však musia vycestovať na Západ. Len jedno tu nie a nie konečne už zmeniť, zariadiť za žiadnu zmenu, revolúciu – aby už konečne človek, ktorý drie, prestal už konečne nadávať na nedostatok peňazí. Aby mu ich konečne a bez výhovoriek všade dopriali za prácu, nie za zločin, násilie a psychologickú stratégiu závisti. A nezavrátili ho v konečnom dôsledku na najbližšiu vrátnicu!?!

P.S.: Už sa teším na dôchodok. Budem mať aspoň troch psov. A nik z paneláku a ani zo záhrady dediny mi nebude do toho už nikdy pindať a ani si nedám. Lebo všetci tí, čo kedysi pindali do môjho Sama – keď som ho predal – sami si kúpili psov… Vieš, tak zvláštni ľudia ešte neboli ako v tejto dobe, povedal mi kedysi jeden, čo už nežije. Len teda slovíčko zvláštni nahradil trochu iným prídavným menom.

Umlčali Arabov. Ale z Múru nárekov sa včera vyvalil mohutný balvan. . .

24.07.2018

… a to s obrovským rachotom. Som všímavý na znamenia. Raz som verejne povedal – že ak nemôžem robiť žurnalistiku práve ja – ak musím verejne mlčať, potom nech kričia za mňa tieto balvany. Bolo to pre to, že pred 12timi rokmi, zrušil župan župné noviny – hneď po slávnostne vyhraných voľbách – ani kockatohlavý krutohlav neznášajúc kultúru [...]

Farár Kuffa a horolezec Fiala – duchovné veci súvisia, lenže treba mať videnie

22.07.2018

Chcel by som vám sprístupniť túto zvláštnosť, ktorú som si povšimol za posledné dni na Slovensku. Najskôr vyšla táto pikantná anekdota o farárovi Kuffovi, ktorú zažil. Veľmi ma prekvapilo, ako prebral toto publikum v kostole – s týmto! Vraj ho obťažovala v aute mladá prostitútka na parkovisku. Ale povedal som si – čistému je všetko čisté – nič za [...]

Vyhlasujem nový žáner starého tmárstva, presnejšie nového vinárstva

30.05.2018

Prisvojujem si autorstvo – nový žáner v novinárstve ako jej obohatenie. Všimol som si, že starí vinári, presnejšie noví novinári píšuci do internetových periodík – digitálnych – nikdy nepoužívajú a ani nepoužili na záver svojho článku žiaden link na nejakú pesničku, ktorú takýto ich článok evokuje. Robím to len ja. Neviem prečo to takto nerobia. [...]

Jaroslav Slašťan, Zásahový tím pre medveďa hnedého

Nebol to hon na čarodejnice. Medvedica v Mikuláši bola skutočným rizikom, hovorí šéf zásahového tímu

29.03.2024 06:00

K ľuďom sa samica, ktorá útočila v metropole Liptova, približovala pravidelne. Tvrdia to členovia zásahového tímu. Pri jej monitorovaní použili špičkové drony.

Babiš, Pavel

Politológ: Pavel asi Korčoka nepodporí, Babiš chváli Pellegriniho, ale cieli na vlastných voličov

29.03.2024 06:00

Ako vyzerajú vzťahy Česka a Slovenska pred prezidentskými voľbami? Pre Pravdu to vysvetlil český politológ Josef Mlejnek.

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

bignewspaper

Neplašte svetu škovránky v cukrovej vate nad obzorom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 96
Celková čítanosť: 278955x
Priemerná čítanosť článkov: 2906x

Autor blogu

Kategórie