Založ si blog

Dnes o sladkom mlieku a prečo padol socializmus

Prvý vodičák – 15 rokov 🙂 Dal som to – a nik mi nemusel kupovať ani motorku. snímka autor

Bola to taká móda. Ak si chcel byť hiťák, musel si mať rifle a motorku – Mustanga. Denis chcel mať rifle a Mustanga. Predávali ich v Tuzexe, v podniku zahraničného tovaru. Vtedy, v sedemdesiatych rokoch asi za sto bonov a bon stál na čiernom trhu päť korún. Horšie to bolo s Mustangom. Ten stál až 4 500 korún československých – Kčs, ale aj vodičák niečo stál. V živote ti všetko niečo stojí. Denis si zohnal brigádu v mliekarni na vedľajšom sídlisku a začal ráno rozvážať mlieko ako trinásťročný… Vydržal to dva roky. Potom s tým už konečne prestal a spával aj on. Po ňom to každý zväčša robil pár mesiacov a pratal sa od toho. Zúfalý masochizmus.

Ak chcel v kľude rozviezť mlieko po sídlisku so svojou káričkou tak, aby o ňom hneď každý nevedel a nepovažoval ho za tuláka (čo ľudí naľaká, áno, áno, čo chodí každučké božie ráno – och – dokonca po smetniakoch) musel vstať o pol piatej a o piatej už byť pred mliekarňou. Mesačný zárobok v lete: 250 korún, v zime takých 500. Na dvojkolesový vozík mu s rannou hmlou šomrajúci chlapík v baretke naložil z korby vetriesky zo päť debničiek mlieka po pätnásť litrov v sáčkoch. V sobotu (veru nie, ani vtedy Denis nedrichmal do spacáka, neleňošil – lež mlieko nosil) to bol dvojnásobok, aby ľudia mohli predsa piť mlieko aj v ned

Žltý fejtón. Kreatívna káva čaká všade, kde je nuda dáka. snímka autor

eľu. Ľudia sú ako mačky, pijú ti ráno len mlieko. Raz dávno Denis čítal leporelo o kocúrovi a ježkovi. Zvieratká na obrázku sedeli spolu za stolom a štrngali si s dvojdecákmi mlieka. Rozmarné sú tieto rozprávky.

Niektorí spachtoši mali objednané červené – plnotučné za 3,10 Kčs, in

ým stačilo modré – obyčajné za dve koruny. Investigatívna žurnalistika. To mlieko rozvážal po vchodoch. To je nič, pomyslel si pred svojím nástupom na prvú takúto prácu. Ale kdeže, nebolo to nič, bolo to niečo. Často rozmýšľal, prečo si ľudia nechávajú doviezť mlieko ráno až pred dvere. A prečo len niektorí, prečo ich nebolo viacej – mohol si poriadne zarobiť, keďže už vstával. A prečo len dvaja z pol stovky morfeovských abonentov dávali pravidelný tringelt (10 – 25 korún) raz za mesiac? Zvláštne, ostatní ani len nepravidelne. Pri mlieku, aj v mliečnom bare – každý aký lakomý. Ale čo sa piva týka – v určitom momente by všetci za stolom všetkým len platili, aj keď ti je už nevoľno. Krásny je svet, pána Fera, sakrálna to atmosféra! Škoda len, že rána potom bývajú akési námesačné, ťažké. Treba zapiť mliekom.

Logické, mlieko si nechávali dovážať viac-menej tí, ktorí mali vo vchodoch pokradnuté žiarovky, alebo večne pokazený výťah. Tma, s

lepecká intuícia v orientácii do schodov. Už na prvom by si mal akési divné potuchy. Na druhom aj upotené pazuchy. Mládenec – nazvime ho radšej decko – mal síce vo fascikli menný zoznam podľa poschodí a po čase aj v

o vlastnej hlave, ale na menovky po tme prosto nevidel. Je lepšie ich mať kovové, plastické, alebo aj s Braillovým písmom. S baterkou v ruke sa rozvážať nedá, lebo keď niesol povedzme na ôsme poschodie napchatých pomedzi prsty trebárs takých šestnásť sáčkov mlieka, ktoré postupne v pokluse zhadzoval popred dvere podľa rohožky, nemal práve veľa chutí či možností vysvecovať na svoju vykrivenú tvár. Ak by rozvážali dvaja, nezarobili by ani na kyslú vodu. Tri ruky nik nemá, navyše, ako svetlonosa by sa ho ľudia vo vchode bezpečne zľakli a nebezpečne by ho niečim ovalili, v podstate ešte v nočnú hodinu. Kalokagatia. Steve Reves, Larry Scott, Silvester Stalone, ale ani iné filmové hviezdy spoza mláky takto netrénovali – predlhý dom o desiatich vchodoch bez výťahov. Videli ste niekedy film Pahorok? Isteže, občas mal chuť napiť sa napríklad aj mlieka, ale keby si ho vysmädnutý kupoval každé ráno – rozvážal by mlieko len na to, aby popri tom mohol popíjať mlieko. Apória – bezvýchodisková situácia starých filozofov antiky: rýchlonohý Achiles nikdy nedobehne korytnačku. Ale ani káru plnú bolestí, ak ju tlačíš pred sebou. V Šaolínskom kláštore mnísi pri tréningu karate nesmeli piť vodu, hoci ju prenášali vo vedrách na vystretých rukách. A takto si pestovali vôľu.

MLIEKO, RÁNO, UMENIE A PSYCHOLÓGIA

Ktosi kedysi napísal fantastický filmový scenár o Jakubovi – Kyslej vode. Spisovateľ Ján Papp, ak sa nemýlim, býval na tom istom sídlisku, ako Denis kmital s mliekom na káre. Marián Geišberg, hneď z vedľajšieho mesta, bravúrne stvárnil túto rolu. Škoda ale, že život to nechal reálne stvárniť bez tvárenia sa a tvarohu práve toho mladého z iného sídliska. To sa na Hlinách VIII nenašiel nik, kto by chcel byť filmovou hviezdou, alebo spevákom? Prevysoký Rišo Müller behá vo svojich klipoch a textoch piesní po schodoch a načúva ľudí poza dvere. Aj v Žiline je trinásť poschodí. Ale ten Rišo – načúvať musel cez deň. Ráno, totiž, nikdy nie je čo načúvať. Ľuďom sa nechce ani len rozprávať. Hovoria za nich skôr emócie, neraz zbesilé prírodné výkriky duše zo sna, citoslovcia. Reakcia na presnívané voloviny. Práve pri snívaní zobúdza sa svedomie a polovicu života strávime v duchovnej moci noci. Dobré ráno, ujo Freud, dobré ráno, ujo Jung.

Neraz na každom poschodí, kde si sa ocitol, svietila do tmy len diabolsky červená kontrolka výťahu. Nič, ticho. Počul si len svoj dych, tlkot srdca a tikot hodiniek. Až keď si odišiel, rozpískali sa hrnce na sporáku, začul si len vodu prudko tečúcu a z rádia rytmickú rozcvičku od Igora Štefucu. Na horory nebolo moc vhodné pozerať sa večer, inak by si musel ísť ráno rozvážať v brnení. Vyľakalo by ťa aj chrápanie opilca. Rýdzo z psychologického aspektu. Niekde bolo spoza dverí počuť ospalé a smutné bimbacie hodiny. Aj kukučka zavrela na nich svoje dvere hneď, ako sa ozvala, akoby zhrabla spopred nich svoje mlieko a sladko búvala ďalej. A potom ešte, zväčša začal všade zvoniť iba budík. To už Denis vedel, že treba s donáškou pridať do kroku. Budíky bolo počuť aj popod okná. Aj podľa budíka spoznáš človeka. Niektoré zvonili strašne jemne, až rozprávkovo. Ale iné rinčali, ryčali, drnčali, hrčali, brčali, skákali, burácali, šramotali, ba lietali povetrím, báchali. Tento nenávidený prístroj občas aj znazdajky stratil na intenzite, akoby ho ktosi zo sna narýchlo vopchal pod perinu. Jeden obyvateľ, čo vždy vstával presne o štvrť na šesť, mal nakrútený taký obstarožný, rachotiaci strunový budík, akoby bol vopchaný v plechovom nočníku pod posteľou. Čuduj sa svete, že ho pre túto vzácnu relikviu histórie, hlučne vyčnievajúcu z bytu, niekedy niek

to nevykradol.

NETREBA PESTOVAŤ BRUTÁLNE KRVAVÉ ŠPORTY

Rozvážanie sladkého mlieka, ktoré nesmelo v sáčku prasknúť nedajboh predo dvermi (nie kyslej vody tečúcej prúdom po lúke), ak si dobre makal, a ktosi nezamkol vchod – trvalo asi hodinu a pol. Niekedy ale predsalen prasklo, ak zamrzlo v sáčkoch. Ľad vie porezať nielen sáčok, ale aj prsty. Ak ich máš skrehnuté, necítiš to, len potom, vo výťahu zbadáš vytekať pramienky krvi. Isteže, aj mlieko sem-tam vytieklo spopred dverí, ale čože, aspoň občas konečne už aj trochu obtiahli schody s vlhkou handrou. Po mlieku býva schodište krásne, lesklé. Keď dobre v noci nasnežilo, povedzme pol metra, so svojou nízkou károu si nedobrovoľne robil aj ranného sídliskového zhŕňača grátis, vlastne. Vytvoril si v snehu akúsi dvojmetrovú mliečnu cestu, nevlastne. Bolo to však málo poetické, najmä do briežku pri sídliskovej práčovni. Ľudia po tvojej širokej rýhe v snehu bravúrne uháňali na autobus do roboty. Inak by o tebe možno ani nevedeli. Isteže, ráno sa potĺkali s kárami aj tuláci, tiež sa hanbili a hrbili, ale ak veľa nasnežilo, zostali sladko búvať, takže, na odhŕňanie ostal malý mliekar sám. Veru, žiadna žížala – 170 cm. Udivujúce, ale nijaké mlieko mu nikdy nechýbalo, kým čakala jeho kára pred vchodmi. Ranní tuláci mali dosť chochmesu na to, aby ho neokradli.

(Je tlaková níž a vtedy prudko klesá hladina hlava – tlak – mňaú. Je tlaková níž, z postele nepohnem sa, nechaj ma tak – mňaú.) Ale, čo som to len vlastne chcel? Tak vidíte, spievam si od Richarda konečne už aj niečo pravdivé o človeku a potom zabúdam. Aha, už viem: V Žiline občas aj prší (najmä na Medarda to býva približne takých štyridsať dní). V kuse. Teda aj nocí. Teda aj rán. A keďže prší v kuse, je lepšie rozvážať mlieko v pokluse. Na toto poznanie netreba mať na balkóne barometer s domčekom a dažďovým panáčikom. Je tu navôkol všade samá ohrada a priehrada. Okrasné nápady okresných tajomníkov. Alebo žeby otrasné? Teraz už neviem. Takmer každý, kto bol pri koryte, hneď by len komusi–čosi zarážal, a keď už nemal čo, tak zarazil aspoň vodu. „Vec nestrpí odkladu, zarazíme Váhu priehradu!“ Len potom blesk s bleskom sa bezbožne tu križuje, ako keď dakto z rána „nemá čo robiť“ a bezbreho obščestvo kritikuje. Na sídlisku hrmí, ako keď dedo tasol v Kotešovej kravu palicou a teraz ju utešuje, kŕmi. Nejde ani tak o betónovú džungľu, ako o dažďový prales. Okrem toho je v tomto meste zima. Občas ťa z rána vybili aj krúpy po hlave, ba po tvári, či sa ti darí a či nedarí, aj keby si bol najkrajší v chotári. To všetko pre jedno mlieko v pohári. V škole sa čudovali, prečo sa tak krásne červenáš pred tabuľou, hoci si nič nevyviedol. Mohlo to byť aj z tohto.

PO ČASE SA UŽ NIČOHO NEBOJÍŠ

Atmosféra ti zaženie do nory aj zviera. Iba jeho nemal kto. Na sídlisku ostala len do kolesa diera. A potom ešte Denis. Kým mnohí pozerali v obavách televíznu predpoveď počasia, alebo spoza okna rozjímali v nočnej košeli nad parémiami o múdrosti ľudovej pranostiky, on už mal zväčša rozvezené. Mokré mlieko sa medzi prstami nosí ešte horšie, ale po čas

Ak bol panelák dlhý o desiatich vchodoch – mal si to ako vo filme USA – Pahorok – o behaní cudzineckých legionárov v plynovej maske po pieseóčnej dune… Ak bol takýto vysoký typ – absolútna tma a nekonečné poschodia v nej ako v zasypanej bani… Ako vo filme Varuj. snímka autor

e behania po schodoch máš taký úchop, aký nenamaká žiaden džudista. Ruky jak jastrab. Báli sa ho aj túlavé psy, že ich chytí do hrsti proti srsti – teda pokúše prstami. Ale keď sme už pri džudistoch, ak by si nejakého ako mliekar zdrapil za kimono, dostaneš kŕč a džudista síce utečie, no kimono by ti pre svoju pevnosť látky ostalo. Denis však chcel rifle a motorku mierovou cestou a nie kimono. To, že v ZDŠ-ke vyhrával bez akéhokoľvek tréningu atletický viacboj – dokonca oblastný, to bolo len sekundárne. A ozaj, z mlieka sa vraj dobre rastie. Hoj cic, koza, kozina, daj nám mlieka gazdiná, spievajú si Rasťovia.

Rána sú ti zviazané istou, priam duchovnou filozofiou. Svitá, mesto ožíva – symbol akejsi nádeje. To robí s dušou zázraky. Prečo nevstávame pred svitaním ako niektorí Moslimovia a netešíme sa zo svetla? Prečo si nevážime také dobré a oddané zvieratko, akým je kravka, povedzme ako to robia v Indii? Ráno jej dáš vedro vody, trocha sena a navečer nadojíš dve vedrá mlieka. Veď je to ekonomický zázrak. Bez tohto by nejedna rodina v minulosti prosto neprežila.

Naše rána sú zvláštne. Starý uháňa s vystreľovacím parazólom na autobus, ale pred syčiacimi dverami sa mu na poslednú chvíľu zasekne, nemôže ho narýchlo zavrieť, takže napokon stejne, akoby zo stajne – zmokne. Pani beží po ľade ozlomkrky v luxusných kozačkách, ktoré si včera vynútila od svojho amanta a teraz už láme opätky. Šuster aký šťastný, v duchu už chystá švarckon. Deti v kočíku sú ešte neprebudené, nechápu, prečo ešte nechrápu či mlieko nechliapu a čo sa s nimi takto ráno na rýchlo deje. V strese zízajú z fusaka a plačú a plačú a plačú, či uviazané remeňmi na kočiari – košiari skáču a skáču celou cestou do jaslí. (Zvláštne, aký pastiersky názov.) Nechápali laxný, lacný, laktačný, možno pre nich prilačný program vlády na slušnú, teda príslušnú päťročnicu. Príroda si pýta svoje v podobe detského, reku, doslova až náreku. Keď sa človek narodí, hneď je z neho kojenec, ale ak ho odstavíš – už je nespokojenec. Nespomôže, pána Beka, feminár, sunár, apatieka. Chcelo by to uspávanku, nehu – hľa, váľa sa tu cumlík v snehu. Aále? Ba!

PRE TOTO PADOL SOCIALIZMUS

Ľudia milujú spánok. Každý zíva a potom sa pajedí, podráždene nahlas z rána bohuje do zamrežovanej výťahovej šachty na svojho blížneho, že zase už nechal otvorené vráta a zasekol mechanizmus. Akoby nebolo dolu schodov. Keby tak boli chodiace ako v Priore, ale takto? Toto že je zariadenie – zriadenie? Báchajú dvere, každý latentne zúri od kosti na maličkosti vo svojej mrzutosti, nevedome sa však zlostí na sekundárne veci a ani nevie, čo ho to teraz práve štve. Vyziapuje do vďačne anonymného echa chodby, ale primárne a skutočne je to len preto, že musí ísť z teplej postele do roboty. Ale ak dverami nechtiac treskne mliekar, vybehne starý nervózny Džúzo s hojdajúcim sa lampášom, s bosou chlpatou nohou, oblečený ako Kremienok či Chocholušik v nočnej košeli po kolená. Na hlave má čiapku na spanie s predlhým trpasličím brmbolcom, niekedy pre obmenu aj sieťku na zemiaky, maniaky. Akoby tu mátalo. Máš sa zľaknúť a nezrehliť sa mu priamo do ksichtu, nenaštvať ho ešte viac? Každý chliape kravské mlieko a potom hovädne zúri a nadáva za rána. V Tibete je to jak, tuná pre zmenu zas – bučiaci jak – bujak. Ženy, keď sa ohovárajú, vedia, k čomu sa navzájom prirovnávajú. Je v tom neporiadok, chaos, zmätok, veď my sa tu častujeme ani rožný statok. Len mliekar je rád, že konečne už svitá, má to za sebou a zase nedostal defekt. Lebo potom by nasledoval nežiadúci efekt – vrece mliek na chrbte. Vracia svoju káričku vedúcej mliekarne. Kára sa oprie do kúta a vonku už prvý prirodzený budík, vtáčí kohút, veselo na streche budí ľudí, hrkúta. Veď, načo tu kreovať za stolom pri nočnej lampe? Stačí len robiť, život sám všetko lineárne, ba literárne stvárni. Keď odchádza Denis z predajne, zase len začuje šomrať starého na korbe vetriesky, ktorý so závozníkom už nahadzuje prázdne debničky. „No, ja sa ti môžem na takúto robotu jedine tak vykašľať. Toto, že je spravodlivosť? Ná teda a jako? Iný si ešte spí, iný si ešte súloží a ja už musím rozvážať za rána dáke mlieko!“ Žeby padol režim preto, lebo sme naň váľali ešte aj vlastnú posteľnú závisť?

I TAK SA CELKOM NEPRESADÍŠ, NO PRÍRODA TO VIDELA

Kto povedal, že na dedinách či na Západe, alebo v Kórei sú tvrdší, zrobenejší chlapi, než v meste? Ani Gogen Jamaguchi v šaolínskej záhrade nemá toto za sebou. Good morning, priatelia. Good morning, EÚ. Dobré ráno, personálne agentúry. Poďte nás ešte skúšať, testovať, hodnotiť, kádrovať a učiť nás „robiť“. Neplačem – no ja len, aby sa vedelo, kto tu koho riadi. selfsnímka autor

Do čerta, ušla vám pointa, že? A ďalej? – pýtate sa nechápavo. Viem, viem, bolo to o ničom – jalové. Taká hovädzina, no jedna bujačina to bola. Do čoho by sa to tak hodilo? Najlepšie do koša, košiara – uznanie aspoň pastiera či smetiara. Leitmotív však naznačím vám nesmelo a skromne: že tá pieseň totiž bola o káre a o mne. Nič som nehyperbolizoval pri teplom krbe, skôr je to eufemizmujúce. Ale dosť empirické. Má to adresnosť aj dokumentárnosť, fabulu i sujet, ob

sah i formu, len žurnalisti nájdu na tom vždy niečo, prečo by to neuverejnili. No, normálne. Je to moc nevšeplatné, je to moc individuálne, je to moc dlhé. Š

koda len, že aj jedinečné. Ale, nemajte mi za zlé, veď všetci sme predsa nemohli takto dlho rozvážať ráno mlieko už v trinástich. Zle sa to číta, ale čo potom prežíva? Mimochodom, neviete náhodou, prečo sa mi dodnes občas v sobotu sníva, že treba vstávať na pol piatu? Motorky, na ktoré musíš stále len kupovať nové súčiastky, už neznášam. Rovnako ani niektoré bosorky, ktoré si sadnú na akýkoľvek vyleštený pojazdný motocykel bez ohľadu na vodiča – čím silnejší motor – tým lepšie. Takmer žiadna z nich nepočká, kým čestne rozvezieš mlieko, dostaneš výplatu a kúpiš si súčiastku. Dovtedy je dávno – ách – totiž už po prázdninách.

Spite sladko, spánkom medveďa či Medarda, plne si dosnívajte aspoň svoje sny o hypnoticky bzučiacich úľoch, horských lúkach a horúcej medovine, ktorú ti z rána do džbána ulieva princezná Jana, Uľjana či Uľa. V realite môžu z teba urobiť len snílka či prispatého buľa. No nespodarilo sa. Toto ku mne cíti príroda https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/vb.100000292938724/2165737726779304/?type=3

Umlčali Arabov. Ale z Múru nárekov sa včera vyvalil mohutný balvan. . .

24.07.2018

... a to s obrovským rachotom. Som všímavý na znamenia. Raz som verejne povedal - že ak nemôžem robiť žurnalistiku práve ja - ak musím verejne mlčať, potom nech kričia za mňa tieto balvany. viac »

Farár Kuffa a horolezec Fiala – duchovné veci súvisia, lenže treba mať videnie

22.07.2018

[caption id="attachment_1501" align="alignright" width="300"] Ilustračná snímka autor článku - je to jedna z vitráží kaplnky v žilinskom lesoparku.[/caption] Chcel by som vám sprístupniť túto viac »

Vyhlasujem nový žáner starého tmárstva, presnejšie nového vinárstva

30.05.2018

Prisvojujem si autorstvo - nový žáner v novinárstve ako jej obohatenie. Všimol som si, že starí vinári, presnejšie noví novinári píšuci do internetových periodík - digitálnych - nikdy nepoužívajú viac »

Peter Pellegrini, Thorbjorn Jagland,

V obci na Spiši si vystačia so zdravým rozumom

16.10.2018 18:00

V Spišskom Hrhove zaviedli sociálny systém, ktorý napomáha spolužitiu Rómov s majoritným obyvateľstvom.

jahody

Zmrazené jahody z Poľska, ktoré spôsobili hepatitídu, mohli smerovať aj do SR

16.10.2018 17:50

Vo Švédsku zaznamenali 20 prípadov vírusového zápalu pečene, v Rakúsku 14 takýchto prípadov.

oleh oleg sencov

Sencov údajne leží na JIS, Rusko zhoršenie jeho stavu popiera

16.10.2018 17:31

V polovici mája Sencov začal protestnú hladovku, ktorú prerušil po 145 dňoch.

nemecko, kolín, stanica, železnica, polícia, rukojemník

Páchateľom útoku na stanici v Kolíne bol 55-ročný Sýrčan

16.10.2018 17:11

Žiadateľ o azyl, mal od leta 2016 v 13 prípadoch dočinenia s políciou.

bignewspaper

Neplašte svetu škovránky v cukrovej vate nad obzorom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 96
Celková čítanosť: 128714x
Priemerná čítanosť článkov: 1341x

Autor blogu

Kategórie