Vtipná kritika

Lúka na žilinskom sídlisku Solinky, kde mesto nevie, čo postaviť – a tak tam venčíme psov a vadíme sa s chodcami a dôchodcami. foto autor

/GLOSA/ Minule – išiel som si len tak so psom po tejto lúke, kde sa venčia psy v lesoparku na žilinských Solinkách. Je rozrytá divými jakmi, presnejšie diviakmi – ale to nikomu – isteže – NEVADÍ. No nemôžeš na nej ani len na chvíľu vypustiť šteniatko, nieto bože ešte psa – lebo krížom cez lúku vedie tiahly chodník – cestička, kde sa „furtom“ promenádujú nejakí chodci, ktorí na teba hneď pindajú, že „púšťaš psa“.
Pred domom je veľká lúka, mlynčeku sa točí kľuka – čiže – melú papuľou. Presne ako v tej piesni od Ivana Mládka: „Láďa jede lodí, tou lodí výletnou, Láďa jede lodí a mele papulou.“ Zajímavé – kým tam neboli vybudované asfaltové chodníky navôkol celej tejto trojhektárovej lúky – všetci sa dožadovali a žiadostivo dožierali primátora, aby ich dal vybudovať. Lebo, vraj, sa im tam zle chodí po tej tráve a po tom blate. A to im teda ale VADILO. No a teraz – keď ich už majú – najednou – by už zase náramne radi chodili po zablatenej lúke strmo hore v lakírkach – ani sedláci… Okrem toho – na tých asfaltkách je zákaz vjazdu – ale zase pre zmenu – idú ti prejsť psa na vodítku cyklisti v oboch smeroch – v noci aj neosvetlení – trieliac nachmelení zo „Zámočku“. No, ale, skús im dačo len povedať…
Aj minule som bol asi tak v strede tej lúky – so psom, vodítko asi na dva metre, čiže krátke – podľa zákona. Len sa tak obzerám – lyrika – že, avšak toto, túto scenériu by som si tu hádam aj nakrútil na mobil. Videl som síce hore na kopci akúsi starú panovačnú babicuľu s natrhanými konárikmi v ruke – ale nevenoval som jej zatiaľ ešte  pozornosť. Bola ďaleko. Lenže – kým som sa poobzeral inšpiratívno-umelecky – stará bola už aj pri mne – no lebo ona tu práve teraz – „behala“. Prosto „najednou“ , akoby sa tam v raždí nahrýzla lián a koreňov, akoby čosi do nej náhle vošlo, vpálilo, podskočila si sťa Jarmila Kratochvílová a zbehla z toho kopca šprintom. Valí sa ti to jak slepé – beží ti to ani hovjado – rovno kolo teba – a isteže rovno ku psovi… Pes po nej, samozrejme, vyštartoval, lebo už na diaľku neznáša upachtencov, pachhryzejov a smradliakov. Ledva som ho stihol strhnúť – aj to som si popálil ruky na vodítku…
No ale tie pi.ungy kolo toho – to ste mali počuť: „Do riti, povedala doslova plná jedu, ako v tej ruskej rozprávke o Mrázikovi „a to už si ja nikdy nemôžem už ani len v kľude tu zabehať… No, to si ho hádam len máte pritiahnuť až k nohe, keď ma už vidíte z diaľky…“ dodala panovačne.
„Ale, pani, veď ste tu zbehli, zleteli z toho kopca jak na metle – veď ja som vás ani len nevidel, iba zrazu ste sa tu pri mne zjavili sťa lesný prízrak – zázrak z parkolesa.“
Ale fakt – veď, ako som mal vedieť, že sa nejaká zrelá sedemdesiatnička spustí tu náhle šprintom ku mne dolu kopcom. Čosi do nej „vejde“ ani zle predpísané lieky a vypáli z raždia ani stará fúria, ani Alberto Juantoréna a začne trieliť dolu brehom – ešte k tomu s akýmisi natrhanými vetvičkami v rukách, úplne jak old bosorka s prúteným portvišom. Prosto – nevídalé. Siedmy stupeň ochrany proti negatívnym fluidom, vibráciám, fragmentom bioplazmy a proti bosoráckemu úderu…
„Tak sa aspoň ospravedlním,“ zrúkla na mňa sťa v kérčme – nehorázne – zaskočeného, zľakaného. No zahriakla ma ani Kýrius ten figovník cestou do Jerušalima. Lenže teraz už aj do mňa „vešli jedy“, hoci vždy som chcel byť pastoračne lumenizovaný. Veď idú sviatky…
„No, nehnevajte sa na mňa, ale do riti sa ja neospravedlňujem, nemám pocit, že by som sa vám tu mal nejako zvlášť verejne hlboko ospravedlňovať. Veď – to čo je tu celá lúka len vaša?“

Chápete – no ja tu nebudem pochodovať po tráve v strehu so psom pri nohe –  jak nejaký pohraničiar v službe len preto, že nejaká stará panovačná griňa – namiesto toho, aby už konečne doma riadne zamiesila vnúčatám na vianočné buchty – rozhodla sa na svoje old kolená márnotratníčiť, smradliačiť, otravovať vzduch a behať tu po lesoparku krížom-krážom cez lúku a „buzeruvac“ psíčkárov. No neuveriteľné – beží to do teba jak vôl, ide ťa to vyvaliť na chrbát a ešte ťa to aj zdrbe ani sysľa. Kde hentá generácia, ktorú odviedli v 50-tke hromadne a povinne do dôchodku, – lebo pri ich počítačových schopnostiach by to tu ten Západ mohol rovno zabaliť – kde len berie toto socialistické sebavedomie až dodnes? Kde hentí ľudia majúc dôchodok vyšší než ja plat – a ktorí by si celý život všetko len „vyprosili“, kde hentí chmuľovia, ktorí spreneverili socializmus – kde oni len berú toto sebavedomie?

Alebo aj inak: prečo – keď si vykračuješ po lese a v duchu vyspevuješ pesničku o tom, že cestička nepráši – prečo sa ti musí vopchať do cesty nejaký čierny krpatý suchohríb, o ktorý zakopneš s cieľom nasadiť ti medvediu hlavu… Ale veď, kde do boha sa tam zrazu vzal – a čo vlastne odo mňa chcel? Aký mal zámer? A koho chcel a prečo vlastne vychovávať? Veď nech si vychováva a všíma svoje nezdarené deti a nie mňa.