Vtipná kritika

Nedávno som po čase prišiel na sídlisko, kde bývali moji rodičia a kde som strávil svoje detstvo. Aká zmena! Všade už vysoké stromy, dokonca uprostred parčíka mini detské ihrisko s hojdačkami, šmýkľavkou, nové pieskovisko – no jedna Amerika. Úplne iné, ako za mojich mladých čias – to tu boli tieto stromky len po moje kolená a na ten trávnik sme zo začiatku nesmeli ani len šliapnuť. Lebo ihneď sa na teba oboril nejaký ten nervák z balkóna – isteže – bez detí a kričal ako zmyslov zbavený, že tie stromčeky polámeme a trávu pošliapeme, prosto – máme sa ísť hrať inde… Kruté spomienky, hrávali sme sa teda najmä na asfaltke – lenže tam zase parkovali tie ich cirkusové socialistické autíčka – jeden typ, ale každé inej farby. A nedajboh sa ich dotknúť – alebo kopnúť nechtiac gumenú loptu, alebo, že by na karosérii – isteže nechtiac – pristál košík z badmintonu… No koniec sveta – vtedy sa zase zjavil iný nervák z dediny, ktorý tu prišiel bývať – a naháňal nás ako zmyslov zbavený. Potom to pol hodinu leštila celá rodina…

     Až som závidel psíkom, ktorí tu bývali v paneláku. Vtedy ich veľa nebolo – takmer žiaden. Ale keď ráno vybehli zo vchodu – behali s veľkým štekotom po celej tráve hore a dolu naháňajúc vrabce, ako napríklad susedovie Babula. Je zvláštne, že tým psíkom nik nenadával, hoci – ak sme sa hrali na schovky – ak si si zaľahol do trávy – takmer si zaboril nosom do lajna. Vtedy sa ešte ani náhodou nezbierali. A dnes – ako som tam tak vystupoval zo svojho auta – vyskočila aj moja fenka Arielka – potiahla ma na vodítku a prikrčila sa – že sa vyciká. Ale vtom som ho zbadal i začul – presne ako pred pol storočím. Starý nervák fajčiac pod balkónmi – zrúkol na mňa, vraj som si mohol po nej aspoň to – citujem – hovno pozbierať. Najskôr som sa zahanbil – lebo je to hneď na bulvári pri pešej zóne a ľudia sa po mne pozerali, a začal som slušne vysvetľovať – že ona nevykonávala veľkú, ale len malú potrebu a že je to fenka – a to iba tak vyzerá, že ona ciká v takej polohe, ako keď psík kaká. Viete, je mi to tu krajne trápne baviť sa O HOVNE, nikdy som totiž o hovne nepísal – ale musím vám to dopovedať. Starý však neprestával pindať a ľudia sa čoraz viacej pozerali – vravel, že či musí teda šťať tam, kde sa hrajú deti. No tak som mu ukázal, že tam majú ihrisko aj s ceduľou Zákaz vodenia psov a že sme odtiaľ na celkom inom trávniku – a že ona nebude cikať na asfalt a že ja som zákon neporušil. Starý chujmaj – tak typický pre toto sídlisko, však neprestával – i do mňa „vešli jedy“ najskôr som si myslel, že ho zabijem na diaľku, 🙂 že mu ukážem, ako sa môže pokakať aj človek, ale potom som sa ovládol, klik sem https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/vb.100000292938724/1304705899549162/?type=3 prišiel som až k nemu a zblízka do očí som mu povedal, že tu už bývam od detstva a presne takýto starí farizeji nás odtiaľto vyháňali a všímali si detí, no nevšímali si psov, ale teraz – všímajú si zase psov – keď som už veľký a mám psa a preferujú deti. Vždy, len aby sa mohlo rýpať. No štekáme tu po seba ani psi. Starý ma spoznal a sklapol…
No ale psov je už veľa – lebo mladí ľudia si nemôžu dovoliť pri dnešnej ekonomike mať deti tak často, ako to umožňoval pohodlný socializmus. Ten zastrešil tvoju rodinu pridelením družstevného bytu. Táto istota dnes chýba – a tak si mladý párik vcelku často najskôr kúpi len psa – aby si to vyskúšali, či by sa im darilo byť spolu a neskôr aj starať sa, vychovávať deti. Pokusný králik je dnes pokusný psík. Psíkov je veľa, útulkári varujú, sterilizujú. Navyše všade sa ohradzujú ihriská, vznikajú rôzne spontánne Ohradzany, Nevidzany, kam pes v meste vraj nesmie. No zároveň vznikajú už aj psie toalety, salóny, plavárne, hotely a podobne. Niet už na svete spontánnej socialistickej lásky, ale len tej kapitalistickej, ekonomickej… Demografická krivka klesá, – tá psia však narastá – lásku si kúpiš už len v erotiaku, alebo potom ešte tak v psiom útulku. Je to život pod psa, no i tak, bodaj by sa ľudia k sebe chovali a tešili na seba tak, ako sa psík teší na svojho pána – keď príde z roboty domov.