Založ si blog

Dušičky – Náhoda je spravodlivá, má oči a dobro nás ochraňuje – A vy – akú ju máte?

Dušičky, sviatok všechsvätých

Žilinský starý cintorín

Sú dušičky, všechsvatých – poďme sa ešte porozprávať o tom, čo neexistuje  – o Bohu, alebo aspoň o náhode.
Keď som bol na vojenčine v rokoch 1986 – 88 v Čechách – stalo sa mi toto:
Približne po roku ma pustili na dovolenku – bol som tak cieľavedomý, že som si odkladal žoldy a nemíňal ich v kantýne. Nekúpil som si ani len Tatranku ani kofolu. Kto bol na vojne – vie o čom hovorím a aké sebazapretie mám v sebe. Zároveň empatiu. Prečo?
Išiel som domov aj s tými peniazmi v obálke. Bolo to asi päťsto korún. Vtedy bol bežný nástupný plat asi 1000 Kčs.
– A ako som tak čakal na metro na stanici Florenc v Prahe, pristúpil ku mne z boku chlapík, silný hypnotizér – a začal rozprávať po slovensky. Starší odo mňa asi o päť rokov. Rozprával o svojich časoch na vojenčine, bol plný uznania. Po chvíli ma poprosil, aby som mu požičal 300 korún na vlak, lebo ho vraj okradli vo vlaku, keď zaspal – aj s dokladmi – je hladný a vraj sa potrebuje dostať domov – na Slovensko – veď sme krajania – od Považskej Bystrice. No nie? Bol som tak rozcítený, že idem domov, po tak dlhej dobe – až som mu na to naletel. Vravel, že sa mi hneď ozve, akonáhle dorazí domov a peniaze mi príde osobne vrátiť, príde do Žiliny autom – aj s úrokom.
No ále, kdeže, čakám deň, dva, tri – celú dovolenku 12 dní – kdeže… Chcel som si za tie peniaze kúpiť nejaký super civil, sníval som, ako pôjdem domov v nových rifličkách a v bunde. No, kdeže, vojde ti do cesty takýto chuj… Pripadal som si však ešte ako dvojnásobný od neho … – tak toto máš za svoje dobro – vravel som si. Na celú túto trápnu vec som sa snažil zabudnúť a aj sa mi to podarilo. Ale, teraz sa pozerajte.

Po ďalšom roku – už tesne pred tým ako ma mali pustiť do civilu – dali mi za dobré správanie opušťák na tri dni. Celý šťastný – prišiel som zase z Doupova – Karlových Varov až do Prahy.
– A ako som tak čakal na metro na stanici Florenc v Prahe, pristúpil ku mne z boku chlapík – silný hypnotizér – a začal rozprávať po slovensky. Starší odo mňa asi o päť rokov. Rozprával o svojich časoch na vojenčine, bol plný uznania. Po chvíli ma poprosil, aby som mu požičal 300 korún na vlak, lebo ho vraj okradli vo vlaku, keď zaspal – aj s dokladmi – je hladný a vraj sa potrebuje dostať domov – na Slovensko – veď sme krajania – od Považskej Bystrice. No nie?
Nespoznal ma – ale z tejto náhody sa mi v prvej chvíli zakrútila hlava. Znelo mi to všetko ako ozvena de javu. Nemohol som tomu ani uveriť. Myslel som, že snívam. Mal som pocit, že ak nesnívam – potom som ale VYVOLENÝ, Hombre a že jenom já mám jízvu na boku a mé jméno je Šejn. Začul som vo vnútornom sluchu tiahlu harmoniku z filmi Vtedy na Západe https://www.youtube.com/watch?v=lyuwBW9lNa8 Tento kretén tam obťažoval a klamal rozľútených a vyhúkaných vojáčikov, ktorí sa dostali po dlhom čase medzi bežných ľudí – minimálne už rok. Ten istý scenár, ten istý hlas, ten istý chlapík, vôbec sa nezmenil. Len ja som sa už zmenil – bol som už mazák, mal som aj dlhšie vlasy, bol som aj inak upravený – nie už ako zobák – a on – zrejme už takto odrbal toľko ľudí, že už aj zabudol – KOHO. I do mňa „vešli jedy“, ale pustiť som sa do neho nemohol, za to by som dostal ihneď vojenského prokurátora a tú najťažšiu basu v republike – vojenskú – v Plzni na Borech. Ale v hlave mi v zlomku sekundy vzkrsol takýto rozvědčícky, kruciférsky antiplán: Nikdy som nebonzoval – ale tu som musel urobiť výnimku.
„No nemám drobné, poď so mnou ku pokladni, tam to rozmeníme – to vieš, že ti požičiam, no, nenechám ťa tu predsa takto utrápeného ponevierať sa po studenej – večernej Prahe…“
A keď sme boli už pri tej pokladni – kúpil som si lístok na vlak – a pokladníčke nenápadne tíško cez pery povedal, aby zavolala políciu, že ten za mnou je „krípl“ a že ho zdržím na nástupišti č. 15. Tá, keď som povedal „krípl“, hneď poňala, o čo ide, ktorá bije… Lebo takto sme si navzájom nadávali v kasárňach – buď len do mantákov a v horšom prípade aj do kríplov. Z anglického to creep – teda – plaziť sa – metafora – byť ako had.
A tak som ho zobral so sebou, že mi napíše to jeho meno a adresu na nástupišti – aj minule mi to takto spravodlivo navrhol – a tam mu potom aj požičiam tie peniaze… Som asi dobrý herec, lebo aj režisér Roháček sa na tomto zrehlil v krčme pri káve – naletel na to ani zhladovaná vrana z Doupova. Takýto bleskový a jednoduchý plán… Čakali sme tam 5 – 10 minút – už sa to nedalo viacej ani zdržovať – a najednou sa vynoril spoza davu lidí takovej vysokej polda s rudejma výložkama a přišel rovnou k nám i začal nás legitimovať. Jeho hneď na základe „vobčanky“ zatkol a začal odvádzať na okrsok – mňa nechal tak. Ešte stále som váhal… Pozrel sa mi do očí – a zrazu, akoby v nich niečo zbadal. „Tak pojeď i ty, koukám – něco nám také řekneš…“ Bol bystrejší než Hercule Poirot.
Na polícii som vypovedal a tamten – keď to počul – až vtedy ma spoznal a od strachu, tej irónie – pochopil, že jsem VŠUDEBÍLEK, big newspaper a dítě NÁHODY –
doznal to.
Tak toto je môj príbeh z vojenčiny. Nikdy som ho nikomu nepovedal až na výnimky. Žilinčan Dodo Budzák, ktorý bol na tom útvare tiež, sa veľmi zasmial. a najmä kámoš Honza Kohoutek – vekslák z Teplíc mi řekl:
„Tak ten ti tedy múže hezky podekovat, žes ho dostal do lochu, ty vole…“
A čo??? Náhoda ma na to priam nabádala. V živote som nebonzoval – ale toto mi nedalo – nechať si újsť – takúto poviedku nedotiahnúť do oficiálneho konca. Však by mi to ani nikdy nik neuveril – ak by to nebolo spísané českými žandármi. Chcel som tiež pomstiť všetkých tých vojáčikov, ktorých tento vožrala odrbal. A tento príbeh, priatelia, sa rozšíril po celej Praze, vykríkali ho aj kameloti Večerní Prahy na Václaváku. Přijelo i hlášení na útvar vo tom, jako Lojza vodrbal mistrného podvodníka – a tendlenc ten příběh si vosobně nechal vode mně vyprávět ve své big kanceláři aj náš útvarovej vojenskej kontráš, jelikož se mu to zdálo bejt poněkud lepčí, než-li Třicet případu majora Zemana… No jo, hele, Franta. Tak tos mně tedy dovopravdy ale udivil, no jo, hele, Lojzíku…
Do prdele, bacha na TVOU NÁHODU https://www.facebook.com/alojz.mintal/videos/vb.100000292938724/1049060108447077/?type=3

Aj tvrdohlavé tvory ti vedia narýchlo zmúdrieť

20.02.2018

[caption id="attachment_1080" align="alignright" width="300"] Na bielo zasnená kaplnka pri Váhu v Tepličke nad Váhom - dnes zátočina labutí, kedysi pasienok s vysokými topoľmi na brehu. tá toho viac »

Niekedy je štatistika – platov – hrozne veľká šlamastika

13.02.2018

[caption id="attachment_1063" align="alignright" width="300"] Tak koľko asi tak majú - vyberú?A kde nás tak najviac tlačí topánka? V bankomate! Ilustračná snímka autor článku[/caption] Životná viac »

Mám vzácne ochorenie očí, ktoré riešia až v Bratislave

08.02.2018

[caption id="attachment_1050" align="alignright" width="360"] Poliklinika Karlova Ves - je dnes už jediné miesto, ktoré ma vzácne spája s Bratislavou. Je to aj jediné miesto na Slovensku, kde riešia viac »

Rumunsko, protesty,

Rumunský minister vyzval na odvolanie hlavnej protikorupčnej prokurátorky

22.02.2018 22:24

Rumunský minister spravodlivosti Tudorel Toader vyzval vo štvrtok na odvolanie hlavnej protikorupčnej prokurátorky Laury Codrutovej Kövesiovej z funkcie.

Trump

Trump podporil zvýšenie minimálneho veku pre ďalšie typy zbraní na 21 rokov

22.02.2018 22:20

Trump vo štvrtok skoro ráno na Twitteri napísal, že je tým najdôraznejším zástancom kontroly strelných zbraní.

Amerika, americká zástava, vlajka, USA

Auto naplnené kanistrami narazilo do nemocnice

22.02.2018 22:16

Zranenie utrpel len vodič.

politika vývoj nezamestnanosť TK Richter

Minister Richter ocenil 26 osobností z rezortu práce

22.02.2018 21:54

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter (Smer) odovzdal vo štvrtok, počas slávnostného podujatia, rezortné ocenenia 26 osobnostiam z celého Slovenska.

bignewspaper

Neplašte svetu škovránky v cukrovej vate nad obzorom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 67
Celková čítanosť: 62171x
Priemerná čítanosť článkov: 928x

Autor blogu

Kategórie